Janko Francisci

významny predstaviteľ slovenského národného hnutia

./InfoImg/Janko-Francisci-Rimavsky.jpg Janko Francisci Rimavský - významny predstaviteľ slovenského národného hnutia

"... vojak a básnik, spisovateľ a žurnalista, ale aj a možno najmä, organizátor ekonomického a politického života" - tak charakterizoval J. Francisciho stručně a výstižně V. Mináč.

Janko Francisci Rimavský /1822-1905/- nadšený bojovník za práva slovenského ľudu, národný buditeľ, politik, básnik, publicista, redaktor, pedagóg, zberateľ ľudovej slovesnosti, zakladateľ a funkcionár Matice slovenskej.

Narodil sa 1.júna 1822 v Hnúšti. Základnú školu vychodil vo svojej rodnej obci, neskôr študoval v Ožďanoch.

 V roku 1839 prišiel študovať na evanjelické lýceum v Bratislave. Na protest proti zákazu Štúrových prednášok odišiel so skupinou študentov študovať do Levoče, kde sa stal zástupcom profesora M.Hlaváčka na katedre reči a literatúry česko-slovanskej. V Levoči založil Jednotu mládeže slovenskej, ktorá združovala slovenských študentov všetkých evanjelických škôl v Uhorsku. Po vyštudovaní práva na ev. kolégiu v Prešove v rokoch 1845-47 pracoval ako úradník.

Počas študentských rokov sa prejavil ako talentovaný básnik a prozaik. Jeho báseň Svojím vrstovníkom na pamiatku, bola prvým samostatným výtlačkom v štúrovskej slovenčine. Neskôr vydal i historickú prózu Janko Podhorský. Bol tiež horlivým zberateľom slovenských ľudových povestí a ako jeden z prvých ich začal vydávať.

Janko Francisci Rimavský ako dobrovoľnícky kapitán na obraze P. M. Bohúňa

V revolúcii 1848-49 patril k najaktívnejším. Podieľal sa na príprave slovenských vlastencov v Liptovskom Mikuláši v máji 1848, na ktorom boli prijaté Žiadosti slovenského národa. Spolu s Š.M.Daxnerom a M.Bakulínym organizoval v gemerskej stolici založenie národnej gardy. Za svoju činnosť bol uväznený (pôvodne bol odsúdený na trest smrti). V januári 1849 ho z budapeštianskeho väzenia oslobodila Windischgrätzova armáda. Neskôr pôsobil ako kapitán, potom veliteľ celého slovenského dobrovoľníckeho zboru. Po revolúcii pracoval v štátnych službách v Banskej Bystrici, Debrecíne a Budíne.

Významným spôsobom sa zaslúžil o rozvoj a úspechy slovenského národného hnutia v 60-tych rokoch. V marci 1861 sa stal vydavateľom a redaktorom Pešťbudínskych vedomostí. V júni toho istého roku predsedal zhromaždeniu slovenských vlastencov v Martine, ktoré prijalo známe Memorandum národa slovenského. Stál v čele prípravného výboru Matice slovenskej a na jej prvom zhromaždení bol zvolený doživotným čestným miestopredsedom. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 bol penzionovaný. Na začiatku 70. rokov sa aktívne účastnil polemiky proti tzv. Novej škole, ale postupne politické i novinárské činnosti zanechal. Vo verejnom a kultúrnom živote sa však angažoval ďalej. Prispel k rozvoju Martina, kde žil od roku 1872. Ako dlhodobý predseda martinského Knihtlačiarenského spolku sa zaslúžil hlavne o rozvoj vydavateľskej činnosti. Prekladal divadelné hry a napísal Vlastný životopis, v ňom venoval najväčšiu pozornosť revolučnému obdobiu 1848-49 a memorandovému hnutiu 60. rokov. Jeho dlhý a plodný život sa zavŕšil v Martine 7.marca 1905.

Vďační rodáci na námestí pred evanjelickým kostolom (dnes námestie Janka Francisciho odhalili v roku 1925 pomník (autor Vojtech Ihriský).

Pomnik Janka Francisciho Rimavského
V roku 2005 pri príležitosti Dní mesta sme odhalili pamätný kameň v miestach, kde stál rodný dom Janka Francisciho Rimavského.
Spomienka vďačných rodákov na rodinný dom Janka Francisciho Rimavského

185. VÝROČIE NARODENIA JÁNA SAMUELA FRANCISCIHO

Janko Francisci

Miloval svoj rodný kraj. Je to kraj hodný lásky. Do smrti bola pre neho Rimavská dolina pupkom sveta a sídlom blaženosti. Lúka ako zamat a riečka Rimavienka, dôverná ako šepot, stará krajina, kultúrna a kultivovaná, bohatá na tradície. Kostolíky na vŕškoch obohnané ochrannými kamennými múrmi. Ale ďalej staré bukové pralesy, vtedy cisársko-kráľovské, plné zveriny a tajomstiev. Sinec ospievaný v anakreonských veršoch Palárikových, Oltárnô, Hradová a nad všetkým surový a divý Vepor, sídlo vetrov, domov stríg a čarodejníc. Valasi a uhliari, čudesní ľudia s hrdelnými hlasmi, dívajúci sa úskokom: vedľajším zamestnaním boli zbojníci. V tomto protestanskom kraji niet kaplniek. Rodičia vodili svoje deti ku stopám po Jánošíkovi.
Na jednu takú stupaj Francisci spomína na sklonku života, bola pod Sincom a ukázala mu ju mať: "Či tá skala a ten hrab ešte tam a v akom sú spôsobe, neznám, ale mne sú v pamäti, akoby by ich teraz videl pred sebou." Rodný kraj je jedným z prameňov jeho života, ovzdušie, ktoré dýchal za detstva spoluurčuje jeho osudy: "Dojmy z tých vychádzok, tej radosti z našich vrchov a celej našej vrchovatej prírody a domoviny, ostali mi až dosiaľ navymazateľnými a oživujúcimi." Ach áno, znie to ako slohová úloha, napriek tomu je to pravda. Janíčko nemal bosé detstvo, nebol šarvancom medzi šarvancami. Jeho rod sa vzmáhal: on mal korunovať vzostup rodu tým, že sa stane učeným - teda pánom. Jeho starý otec otec prišiel do Hnúšte, ako sa vraví s holým zadkom, ušiel pred lapačkou z Lučenca. Priženil sa k Zuzane Chanas. Francisci a Chanas - to vonia ďalekými krajinami: Talianskom a tatárskou stepou. Lenže on bol človek svetaskúsený a vrtký - túto vrtkosť zdedí i jeho vnuk. Nechcelo sa mu pichať hrubou ihlou do zle vyrobeného súkna a látať sedliakom zasmolené kabanice, dal sa na obchod. Ferencov syn Ján je už vyučený "tenký" krajčír: postúpil o jednu priečku. Ale zdedí otcovu nechuť k remeslu a chuť k obchodu, rozširuje a zväčšuje podnikanie a mení jeho povahu: "Bol vo svojich podnikoch zručný, umný a šťastný, a to bez úžerníctva a zderstva, preto sa mu darilo a nikto nemal ťažké srdce na neho." Tak hovorí o svojom otcovi syn: akože inak. Aj Ján Francisci, hoci ako sme videli je v podnikaní šťastný, nezabúda na zadné kolieska: má gazdovstvo, na ktorom hospodária domáce ženy s nejakými robotníkmi. To je priestor, ktorý znamená pre malého Janka voľnosť. Vynáša s matkou poživeň pre robotníkov na úbočie pod Sincom, fazuľu na kyslo s údenou šunkou a bryndzové halušky, cupká v krpčekoch s krčiažkami na Mujdečku do Kotlišťa, kde tečie zo žliabku nádherne studená voda, má rád veselú lúku na Sinci - vôňa sena mu mu vždy bude pripomínať rodný kraj a detstvo. Leto, lúka, rieka, studničky: to je šťastie, ktoré sa potvrdzuje svojou nenávratnosťou. A tým, že trvá krátko ako sen: už päťročný vstupuje do sveta povinností. Jeho prvý učiteľ Ján Wittenberg má síce hrdé meno, ale v Hnúšti ho volajú neúctivo - Čierny Jano. To preto, že pochádza z Polomy, najbiednejšej dediny na okolí - tam žijú len vareškári a žobráci. Čierny Jano bol ešte na dôvažok rapavý: bol veľkým milovníkom včiel, nadovšetko však ľúbil víno a obecnú pálenku. Učil, ako sa mu zachcelo, akú mal vôľu, s námahou naučil deti rozpoznávať písmenká, niekoľko viet z katechizmu a pár nábožných piesní. Janíčko bol bystrý, chápavý, učil sa hravo. Bol pekný a zdravý ako jabĺčko, radosť pozrieť, ale nemal kamarátov. Jeho zvláštne polovičaté postavenie - ani pán, ani sedliak, iba pánik - ho vyháňa z bosej spoločnosti a nedovoľuje mu vkročiť do spoločnosti v mentiekach. Kamarátil sa, ak to možno nazvať kamarátstvom, so svojim starším bratancom Pavlom, synom otcovho brata, mäsiara. A ešte tu bola Uľka, Pavlova sestra: "pekná, príjemná a dobrá Slovenka, ráčili sme sa s ňou ako brat so sestrou." Už ako strarý pán si spomína na Uľku s nežnosťou v srdci, to preto, lebo pre Janíčka vtedy dávno znamenala princíp dievčenskej nežnosti. Byť junákom bola úloha, cieľ, ideál, Janíčko k nemu smeruje po celú mladosť a ako to už býva s ideálmi, nikdy ho celkom nenaplní. Sú tu zábrany, liace, ktoré ho pridŕžajú na rovnej ceste, postoj, ktorý naňho navešali: výchova, meštiansky dom, prísnosť luterizmu. Vzdor, ctižiadosť, úspech : to je Francisciho osobný vzorec, ktorý nenaplnil len pre tento prípad. Do skutočnej veľkosti - aj politickej, mu chýbala vytrvalosť, dcéra cieľavedomosti. Ani v útlej mladosti, ani potom nevedel, čím chce a má byť. Stal sa tým, čím sa stal. Pretože sa to tak s ním stalo. Od mladi až po otca národa sa chytal raz toho, raz iného, raz veršíkov, inokedy zberateľstva, kapitánskeho dolománu i teológie, zememeračstva i práv, ekonómie i politiky, opozičnej publicistiky i neopozičných úradov. Všetko čo robil, od zbierania povestí až po družstevníctvo, robil na úrovni doby: nič nerobil geniálne. Bol nadaný, ale priveľmi miloval úspech, bol prudký a ctižiadostivý, preto mal rád rýchly úspech: tak trochu lízal smotánku. Je zaiste nemožné podať súhrnnú správu o osobnosti za niekoľko minút: aforistický súhrn akokoľvek by bol výstižný, alebo dokonca múdry, obsahuje vždy iba časť pravdy, niečo prízvukuje a mnohé zamlčuje. Priznáva Vladimír Mináč vo svojich Portrétoch a pokračuje: Už sme spomenuli, že je typickým predstaviteľom slovenského meštianstva, nielen jeho kultúry, ale aj jeho podnikania, či nedvižnosti, jeho náklonnosti i nerestí. Je nie len vojak, básnik, spisovateľ a žurnalista, ale aj možno najmä organizátor ekonomického a politického života. Janko Francisci bol bol okrem iného čosi ako magister elengantárium v najširšom zmysle slova, bol jedným z tých, čo učili mladú buržoáziu ako má žiť, obliekať sa, zabávať, to všetko mal Janko Francisci v tégliku, v ktorom bola dojemne zmiešaná plebejnosť s patriarchaizmom. Francisci bol praktický Janko. Nelietal síce orlom, ale ani nesadil dyne, ktoré nikto nejedol. Vždy sa chytal práce, ktorú bolo treba nutne urobiť. Použil všetky existujúce páky, oprel sa o všetky pevné body slovenskej spoločnosti, vyškriabal sa k najvyšším postom krajiny, ale vedel robiť aj subalternú úradnícku robotu a čo je na slovenské pomery neuveriteľné, tridsať rokov bol predsedom kníhtlačiarenského účastinného spolku. Patrí teda nielen k dejinám slovenského podnikania, ale podnikania seriózneho a aj úspešného.

Martin Pliešovský, MsKS

FRANCISCI - 185 ROKOV OD NARODENIA

Francisci
1.júna 1822 narodil sa v Hnúšti Ján Samuel Francisci (Vratislav, Slavoľub Rimavský). Vzhľadom k tomu, že jeho životné míľniky a činnosť na poli národnom, politickom a kultúrnom sú všeobecne známe, viac pozornosti chcem upriamiť na tie skutočnosti, ktoré boli doteraz neznáme nielen širokej verejnosti, ale aj odborníkom zaoberajúcich sa jeho osobou a účinkovaním. Základnú školu navštevoval od roku 1827 v Hnúšti. V rokoch 1830 - 34 študoval v Ožďanoch a od roku 1834 do 1839 na evanjelickom lýceu v Levoči. V rokoch 1839 - 43 pokračoval v štúdiách na ev. lýceu v Bratislave, kde zložil kandidátsku skúšku. V rokoch 1845 - 47 študoval právo na ev. kolégiu v Prešove. Necelý rok bol námestníkom prof. Hlaváčka na katedre reči a literatúry v Levoči. V roku 1847 nastúpil do štátnej správy ako praktikant u podžupana Gemersko-Malohontskej stolice Gustáva Fáya. V úrade pobudol jeden rok. Aktívne sa zúčastnil revolúcie v meruôsmom a merudeviatom roku ako kapitán slovenského dobrovoľníckeho vojska. Od roku 1850 pôsobil ako expedítor Zvolenskej stolice.

FrancisciV roku 1852 vykonal Francisci rozhodný a šťastný krok vo svojom súkromnom živote. Po odmietnutí Annou Jurkovičovou (prvou slovenskou herečkou), ktorá sa vydala za Jozefa Miloslava Hurbana a druhou ženou, ktorú rodičia zaňho vydať nechceli, rozhodol sa vziať si za manželku mladú slečnu Amáliu Kasanickú z Banskej Bystrice. Ján Francisci sa chcel sobášil v tichosti a skromne, teda bez ohlášok. Keďže nastávajúca manželka bola rímskou katolíčkou, potrebovala na to dišpenzáciu, ktorú mohol udeliť len biskup. V tejto súvislosti sa Francisci stretol so Štefanom Moysesom (pozdejšie prvým predsedom Matice slovenskej), neskorším svojím dobrým priateľom, ktorého si vysoko vážil. Pri osobnej návšteve mu biskup povedal, že katolícka cirkev vždy ľutuje, keď jej syn alebo dcéra vstupuje do manželstva s členom inej viery, preto nemôže v takýchto prípadoch nikoho zvýhodniť. Preto ani Francisciho mladucha nedostala dišpenzáciu od odhlášok. Tieto boli vykonané ako v evanjelickom tak i v katolíckom kostole a hneď potom sa konal tichý sobáš. Stalo sa tak 27. apríla 1852 v ev. kostole v Banskej Bystrici za prítomnosti Gustáva Zechentera, doktora medicíny.
A tak Ján Francisci zostal verným evanjelikom a jeho mladucha, dcéra verných, ale znášanlivých a rozumných rodičov, ktorí od neho nežiadali reverz, zase katolíčkou.
Koncom roku 1852 sa v rodine Francisciovcov v Banskej Bystrici ako prvorodené dieťa narodila dcéra, ktorú 22. decembra pokrstili menom Mária. V lete roku 1853 mladá rodina Francisciovcov odchádza z úradného poverenia do Debrecína, kde sa Ján Francisci stáva prvým stoličným komisárom. V novom pôsobisku pribudol do rodiny syn Miloslav, narodený 30. apríla 1854. Druhý syn Jána Francisciho a Amálie Kasanickej sa narodil 24. augusta 1855 v Banskej Bystrici, v starorodičovskom dome Kasanických. Menom Fedor ho 2. septembra tohože roku pokrstil tunajší ev. farár Ľudovít Geduly. Pri krste bol prítomný aj Štefan Marko Daxner z Tisovca.
Od 24. februára 1868 ustanovili Jánovi Franciscimu ročnú penziu 1500 zlatých, čo bolo oznámené daňovému úradu v Revúcej. Počas svojho pobytu v nej zastával funkciu hlavného dozorcu tunajšieho prvého slovenského gymnázia. V Revúcej sa Francisciovcom 7. apríla 1870 v ev. kostole vydala jediná dcéra Mária za Kolomana Tótha. Bolo veľmi čudné, že Francisci privolil k tomuto spojeniu. Tóthovci - ako otec, tak i syn - neboli totiž slovenskej národnej veci naklonení, skôr naopak. Svedkami pri sobáši boli August Horislav Škultéty, riaditeľ revúckeho gymnázia a Július Reuss, hlavný inžinier. Z manželstva Tóthovcov sa narodili dve dcéry: Anna Kornélia Amália a Mária, ktorá neskôr používala meno Irena. Krátko po narodení druhej dcéry sa Tóthovci presťahovali do Košíc. Tu náhle, v 24-tom roku života dňa 23. októbra 1876 Mária zomrela. Ani nie dva mesiace po smrti dcéry Márie, postihol Jána Francisciho druhý ťažký životný úder. V Martine, kde žil s manželkou a dvomi synmi na odpočinku, ho nečakane opustila jeho súputníčka Amália vo veku 44 rokov. Zomrela ráno o 6. hodine 16. decembra 1876. Po smrti manželky nachádzal Francisci útechu už iba vo svojich dvoch synoch. O staršom synovi Miloslavovi vieme, že bol jedným z poslucháčov revúckeho gymnázia. Neskôr študoval v Bratislave, v Šoproni, medicínu na univerzite vo Viedni. Tu sa aj oženil. 15. júla 1887 požiadal Dr.Francisci Turčiansku župu o vydanie cestovného pasu na cestu do USA na dobu jedného roka za účelom získania širšej lekárskej praxe. Z Ameriky však už neprišiel, natrvalo sa usadil v Clevelande, kde sa aj 23. júla 1888 druhýkrát oženil s Fanny Finkes.

FrancisciKde získal základné vzdelanie Fedor Francisci, presne nevieme. Pravdepodobne to bolo v miestach pôsobenia jeho otca. Na jeseň 18. októbra 1873 sa zapísal na ďalšie štúdium v Mníchove na tamojšej kráľovskej polytechnickej škole, ktorú úspešne absolvoval v roku 1877 a stal sa stavebným inžinierom. Po márnom hľadaní zamestnania na ministerstvách v Pešťbudíne odišiel hľadať životné šťastie do ďalekého Ruska. Dňa 23. septembra 1878 už bol v Petrohrade. Tu sa aj oženil. Manželku v listoch nazýva Vieročkou, s ktorou mal štyri deti. Najstarší bol Sergej, druhý Dimitrij, tretia bola dcéra Helena Oľga a najmladším členom rodiny bol syn Leonid. Sledovať osudy Francisciovcov v Rusku je nadmieru ťažké. V jednotlivých listoch adresovaných otcovi sa Fedor zmienil, že má v úmysle odísť po penzionovaní do Moskvy. Či sa tak stalo nevieme, lebo 7. marca 1905 bývalý hlavný župan stolice liptovskej, radca kráľovskej námestnej rady, čestný predseda Matice slovenskej, majiteľ ruského rádu Sv. Anny II. triedy, dištriktuálny inšpektor ev. a. v. patentálnej superintendencie, dozorca slovenského ev. gymnázia vo Veľkej Revúci, predseda kníhtlačiarenského-účastinného spolku v Turčianskom Sv. Martine, redaktor Pešťbudínskych vedomostí, čestný mešťan Turč. Sv. Martina a Mošoviec zomrel po dlhej nemoci v 83. veku požehnaného života.
Odchodom Jána Francisciho do večnosti skončil jeho bohatý, pestrý, plodný, vo viere vytrvalý život. Štafetu rodového následníctva odovzdal svojim dvom synom.
Na záver tohto genealogického exkurzu treba zdôrazniť, že Ján Francisci, roduverný Slovák, v ťažkých časoch pre slovenský národ zdarne vychoval svoje tri deti, ktoré však nastúpili a realizovali samostatne svoje životné osudy ďaleko od neho. Oni ešte v stopách a myšlienkach otca pokračovali, o vnukoch a vnučkách sa to však povedať nedá, tým už postať, na ktorej bazíroval starý otec, bola vzdialená a pôvodná slovenská krv sa stratila do nenávratna vo virvare cudzieho sveta.

Martin Pliešovský, MsKS
Zdroj: Žilák, J.: Genealógia rodu Jána Francisciho Rimavského

JÁN FRANCISCI RIMAVSKÝ - 185. VÝROČIE NARODENIA

Milostivý Pane Bože!
Dopraj mi, sedemdesiatročnému starcovi a pomáhaj, čo pred seba beriem a začínam i dokončiť. Občerstvi a zotri slabnúcu pamäť, vystríhaj ma od slabosti samochvály a vnukaj mi pravdu a spravodlivosť naproti každému a všetkému. Amen.

Takouto modlitbičkou začal v sobotu 19. novembra 1892 písať svoj Vlastný životopis náš Ján Francisci. Zaujímavé sú v ňom i opisy jeho rodičov a tak vám ich ponúkam:
Francisci rodic
"Moji poctiví rodičia boli manželia Ján Francisci a Mária Francisci, rodená Chrapan, dcéra Jána Chrapana, mešťana a podľa povolania súkenníckeho majstra v Tisovci. Môj otec Ján Francisci narodil sa roku 1800 a umrel, bohužiaľ, privčas, v najlepšom veku, vprostred najzdarnejšej činnosti a pri vynikavej sile telesnej i duševnej 30. júla 1836 na sporadickú choleru. Bol vyučeným tenkým krajčírom. Vyučil sa u istého Labáta v Lučenci. Zdá sa, že krajčírstvo bolo či obľúbeným, či dedičným povolaním našej vetvy Franciscich. Dobre si pamätám zo svojho detinstva, že môj otec pilne pracúval ako krajčír a to aj s tovarišmi. Ale či silná a mohutná ústrojnosť jeho tela nehodila sa pre vysedávanie pri krajčírstve, čiže krajčírstvo bolo priobmedzeným zamestnaním pre jeho živého, umného, podnikavého, po širšej činnosti túžiaceho ducha, zanechal krajčírstvo a oddal sa na takzvanú špekuláciu a obchod. Takým činom prišiel nie síce k bohatstvu - lebo privčas, v tridsiatom šiestom roku svojho veku naponáhle zomrel - ale pre pomery, v ktorých žil, k obstojnému majetku. Bol poctivec i po svojich rodičoch, i po svojej domácej výchove i po zložení duše. Čo nemohol vo vtedajších prabiednych miestnych školách k svojmu duchovnému vzdelaniu obdržať, to - nakoľko bolo možné - usiloval sa dohoniť čítaním slovenských kníh, ktoré nadobúdal prostredníctvom slepého Mateja Hrebendu. Preto bol i vážený nielen vo svojom rodisku a bydlišti v Hnúšti, ale i všade, kde ho poznali.
Moja matka bola nižšej postavy, útlejšej, ale dosť silnej telesnej ústrojnosti, sličnej tvári s príjemným výrazom, zdravá, pobožná, dobrosrdečná, útlejšej, ba mäkkej a ústupčivej povahy, ktorej čiastku som i ja po nej zdedil. K tejto mäkkej povahe družila sa u nej náklonnosť k mlčaniu a odhodlanému trpeniu a znášaniu bôľov, žiaľov, pozdejšie i utrpení. Bola pracovitá, vždy prácou zaujatá a pri práci obyčajne spievala si nábožné piesne. Ona znášala všetko s vierou v Boha a oddaním sa do jeho vôle a veru mala jej bohabojná materinská duša hrozné navštívenia pretrpieť menovite roku 1848 a 1849. Nás, svoje deti, hoci to nejako okázale neukazovala, nekonečne rada mala. Aby len nám celá mohla žiť po odumretí nášho otca, ešte ako dosť mladá vdovica vydať sa nechcela a mala dosť pytačov. Ako vdovica premieňave bývala u brata Karola v Hnúšti a u mňa. Mohla síce i navždy u mňa ostať, ja by ju rád bol mal pri sebe, lebo sme ju radi mali a ctili si všetci, i ja, i moja žena, i moje deti. Ale keď sa jej zažiadalo, odišla bez všetkej inej príčiny ku bratovi Karolovi, a nedala sa prehovoriť. Odišla, len povedala:"Veď ja zase prídem".
Pán Boh osláv jej ústa, citlivú, hrdinskú, trpiteľskú dušu, daj jej pokoj a radosť večnú požívať vprostred svojich verných a nasledujúcich zvečnelých a mne odpusť, ó odpusť, čo som sa proti nej či vedomky, či nevedomky a bezúmyselne previnil. Pán Boh ju k sebe povolal po krátkej nemoci 7. augusta 1876 v Hnúšti."

Vybral Martin Pliešovský, MsKS

Potomkovia JÁNA FRANCISCIHO sa stretli v Hnúšti

Potomkovia Janka Francisciho v Hnusti
Šiesty september 2007 sa zapíše do hnúšťanskej kroniky zlatými písmenami.
Pri pomníku Jána Francisciho sa stretli jeho potomkovia po prvorodenej dcére Márii. Prapravnukov a prapravnučky a ich deti slávnostne uvítal zástupca primátora Martin Pliešovský spolu so zborom pre občianske záležitosti pri MsÚ v Hnúšti v obradnej sieni mestského úradu.
Po dojímavom kultúrnom programe skupinka priamych potomkov pietnym aktom k Francisciho pomníku položila kytice a veniec. Zastavili sa i na mieste jeho rodného domu a prezreli si aj centrum nášho mesta. Neskrývajúc dojatie z prijatia v rodnom meste ich prastarého otca sa neskôr besedovalo o rodokmeni a životných osudoch jednotlivých členov rodiny, ktorí sú dnes roztrúsení od Jelšavy, cez maďarský Jáger, Šalgotarián až po Miškovec.
Vnucka Francisciho
Žijúcich priamych potomkov po Francisciho dcére Márii je rovných 35. Mária narodená 1852 v Banskej Bystrici sa v roku 1870 v Revúcej vydala za Kolomana Tótha a mali dve dcéry: Annu Kornéliu Amáliu a mladšiu Máriu, ktorá neskôr používala meno Irena. Irena Tóthová narodená v Martine sa vydala za Františka Fricsa, s ktorým mala dve deti Máriu a Júliusa narodených v Rimavskej Seči. O sedem rokov neskôr sa Irena znovu vydala za Františka Feledyho, rodáka z Jelšavy a s ním mala dcéru Pirošku. Deti a vnuci Márie a Júliusa ako aj Pirošky sa stretli po prvýkrát na hnúšťanskej pôde, niektorí sa aj prvýkrát videli.
Zápisom do Pamätnej knihy mesta sa zavŕšilo srdečné, milé a poučné stretnutie potomkov nášho slávneho rodáka Jána Francisciho Rimavského.