Navigácia

Výber jazyka

Obsah

Rodina upísaná dychovke: Peter Majoroš


Peter Majoroš


Sú medzi nami aj takí!

Seriál o obyvateľoch Hnúšte, ktorých niečo zaujíma.

Čo o nich vieme?

Chodíme okolo nich. Zdravíme sa s nimi. Bývame spolu v tomto meste. Jeden je mladý, druhý starší, tretí už poberá dôchodok. Vieme ale o nich viac? Čo robia, aké majú starosti, akého koníčka? Práve takýchto ľudí vám chceme predstaviť v našom seriáli. Nenápadných a predsa výnimočných.

 

Rodina upísaná dychovke.
Niektoré remeslá sú dedičné. Zvyky a obyčaje prechádzajú z generácie na generáciu. Nie je ničím zvláštnym, že aj koníčky sa dedia. Aj v rodine Majorošovcov ( Jozef Majoroš st., Jozef Majoroš ml. a Peter Majoroš) je už tretie pokolenie, ktoré svoje túžby, žiale i nádeje preliali do tónov vychádzajúcich z dychových nástrojov. Peter Majoroš, učiteľ Základnej umeleckej školy v Hnúšti podľahol rodinnej vášni a od malička chytal do rúk otcov klarinet a skúšal na ňom vylúdiť prvé tóny.

Peter Majoroš

V ktorom roku si začal hrať na klarinete a kedy Ťa otec prvýkrát zobral do dychovky?

K hudobným nástrojom som mal vždy blízko. Na otcov klarinet som vždy skúšal hrávať vtedy, keď nebol doma. Chcel som hrávať na akordeóne, ale kamarát môjho otca, pán učiteľ Brzák ma presvedčil, že moje prsty sú stvorené pre hru na klarinete. A tak som sa potatil. Začal som hrávať na tom istom nástroji ako otec. Prvé skúsenosti s dychovkou začali v Tisovci, ale keďže kapelník hnúšťanskej dychovky p. Tököly radikálne zaujal stanovisko, že keď som Hnúšťan, musím aj hrávať v Hnúšti. A tak som 2.4.1984 už prvýkrát hral v hnúšťanskej dychovke.


Podarilo sa Ti hrávať aj so starým otcom? Kto bol väčší kritik Tvojho muzicírovania, otec alebo starý otec?

Áno, hrávali sme v dychovke všetci traja. Otec ma častejšie kritizoval, starký ten bola zase pyšný, že má následníka v kapele. Otec spočiatku ani nevedel, na čom všetkom dokážem hrávať a bol veľmi prekvapený, keď ma po prvýkrát počul hrať na saxofóne.


Tvoj starký bol jedným zo zakladajúcich členov hnúšťanskej dychovej hudby a istý čas pôsobil ako kapelník, porozprávaj nám niečo o tom!

Ako si pamätám, starký bol veľmi zodpovedný šéf kapely, všetko muselo byť presne usporiadané – od notového materiálu až po postavenie muzikantov. O starkom sa hovorilo, že po I. svetovej vojne prišiel do Hnúšte na bicykli z Lučenca a okolo krku mal zavesenú trúbu. Prišiel, ostal tu a hrával.


Je všeobecne známe, že v dychovke sa udiali všelijaké trapasy, veselé i nepríjemné zážitky. Spomínaš si na niektorý svoj, otcov alebo starkého?

-stalo sa nám, že v smútočnom sprievode na rázcestí odbočil kapelník na druhú cestu, ako išiel samotný sprievod.
-veľkým problémom pre dychové nástroje je mráz. Pamätám si, že keď raz tak veľmi mrzlo, jednému muzikantovi zamrzli klapky na trúbe a vyriešil to svojsky – na neďalekom ohni, ktorý si kládli cigáni si trúbu ohrieval a keď ho kapelník posúril, položil trúbu do ohňa – rozmrazil – a hral ďalej.
Môj otec bol strojcom zábavy, pri akejkoľvek príležitosti zobral nástroj a vyprovokoval aj ostatných, aby si spoločne zahrali a tým neraz prišli ľahko k občerstveniu. Toto našej hnúšťanskej dychovke zostalo doposiaľ, nevynecháme nikdy žiadnu príležitosť, aby sme si spolu zahrali a tým potešili nielen seba ale aj vďačných poslucháčov.


Ty si neostal verný len jednému hudobnému nástroju. Okrem klarinetu aké ešte ovládaš a ktorý máš najradšej?

Saxofón, gitara, akordeón, klavír, bicie. Nechcem žiaden z nich uprednostniť, ale aj tak najradšej hrávam na saxofóne, ktorý svojimi tónmi dokáže vyjadriť všetko. Keďže otec hrával aj populárnu hudbu (kaviarenskú ), aby som mu vzdal hold, založil som hudobné zoskupenie NÁVRATY. Spolu so svojimi kolegyňami zo ZUŠ v Hnúšti hrávame hudbu 40-tych až 70-tych rokov.

Život plný hudby je život Petra Majoroša. Nech i naďalej v jeho melódiách cítiť len radosť a túto nech dokáže rozdávať nielen svojim žiakom, ale i všetkým vďačným poslucháčom.
 

Peter Majoroš Peter Majoroš


Jaroslav Piliarik, Hilda Ginisová, Ing. Pavel Košarník