#
#
#
#
#
#

Navigácia

Výber jazyka

Obsah

Pripomíname si 90 rokov od narodenia muzikanta a úžasného človeka Jána Jasenku zo Sirka

Typ: ostatné
Ján Jasenka 30.3.1928 Sirk - 6.4.1991 Revúca. V Sirku v rodine baníka uzrel svetlo sveta na jar v roku 1928 muzikant Ján Jasenka. Spievať začal s prvými slovami, na husle brnkal už vtedy, keď ich dočiahol zvesiť zo steny nad prípeckom. So sestrou Milkou tvorili spevácke duo. Otec bol baník, no i on v nedeľu bral do mozoľnatých rúk krehké husličky a vyhrával celej rodine smutné i veselé pesničky. Ján vyhrával všade, chodil za dom na stránišku pod starý košatý buk a tam konkuroval spevavým vtákom. Už v tých časoch mal detskú ľudovú muzičku, hrávali s ním chlapci zo Sirka Janko Pelech, Ondro Kontra, Slavo Kontra a ďalší. Rôčky ubiehali, kapela sa rozbehala a aj ten košatý buk sa po otcovej smrti vyvrátil.

Keď začal navštevovať meštiansku školu v Ratkovej, tam sa naučil čítať noty a hrať z nôt, vďaka vtedajšiemu riaditeľovi Ľudovítovi Lašánovi. Najkrajšie roky mladosti strávil v Banskej Štiavnici. Tam pre neho veľa urobil profesor hudby Paľo Petrík, na každej hodine hudobnej výchovy alebo spevu, ho učil ľudové pesničky z celého Slovenska. Tie najkrajšie piesne človeku zostanú v pamäti. Na baníckom učilišti v Sirku prvýkrát začal hrať v muzičke, a to na pôde ľudovo-umeleckej tvorivosti. Dosiahli pekné úspechy. Dostali sa na súťaže od okresnej cez krajskú až na celoštátnu súťaž do Hradca Králové. V tomto období sa mu stala, ako pre muzikanta, tragická nehoda. Pri páde v telocvični si zlomil v zápästí ľavú ruku. Nešťastná liečba sa pričinila o to, že mu poškodila i prsty. Liečenie trvalo dlho, no asi po troch mesiacoch začal hrať. Robilo mu to ťažkosti, ale hral naďalej. K výrobe cimbalov sa dostal tak, že sa pokazil cimbal v ľudovej muzike. Bolo ho treba opraviť, no on v tom čase robil ľudový nábytok. Pokúsil sa, podarilo sa a cimbal opravil. Keďže sa pritom oboznámil aj s konštrukciou, začal vyrábať malé cimbalíky, ale tak, že si malý cimbal doplnil s pedálmi, tlmičmi a nôžkami. S drevom už pracoval, pokračoval výrobou aj iných ľudových hudobných nástrojov. Urobil niekoľko píšťaliek, či fujár. Vo svojej dielničke opravoval aj basičky a husličky pre kamarátov. Tvrdil, že málokto si vie vážiť staré ľudové nástroje. Piano, ktoré odkúpil v dezolátnom stave, no páčil sa mu jeho krásny, sýty a guľatý tón, dal dokopy. Prešlo pár rokov, nasťahoval sa do Revúcej, kde s celou vervou začal pracovať na novej muzike súboru Lykovec. Pochodili po rôznych súťažiach, vo Východnej, Detve, nahrávali pre Československý rozhlas a televíziu.

Nakoniec jeho kroky skončili na Rimavskej doline v Hnúšti, kde viedol ľudovú hudbu folklórneho súboru Sinec v Hnúšti a bol jedným z jeho spoluzakladateľov, ktorým sa podarilo prebrať k životu semienko folklóru aj v takej neúrodnej pôde, aká je v priemyselnej Hnúšti.

A na záver jeho vlastný citát: „Naše ľudové pesničky mám veľmi rád, pretože oni potešia, povznesú, utíšia, rozohrejú srdce. Veď pieseň je vlastne hlas srdca, osvieži myseľ, piesňou pohladíš, cez ňu pochopíš dušu človeka, môžeš ňou zapáliť lásku, utíšiť bôľ, s piesňou žiješ i umrieš. Ona obsiahne každého a všetko.“

 

Zdroj: www.majgemer.sk

 

 

 


Vytvorené: 23. 3. 2018
Posledná aktualizácia: 23. 3. 2018 10:26
Autor: Správca Webu