#
#
#
#
#

Navigácia

Výber jazyka

Obsah

SVET LITERATÚRY SI PRIPOMÍNA 195.VÝROČIE NARODENIA SAMA VOZÁRA

Typ: ostatné
pamätná tabuľa Samo Vozár – básnik, publicista, prekladateľ, tvorca subjektívne orientovanej romantickej poézie.

Narodil sa v rodine farbiara. Po absolvovaní základného vzdelania navštevoval nižšie evanjelické lýceum v Rožňave. V Levoči sa dostal do prostredia národne uvedomelých študentov, býval tam na izbe s Jankom Kráľom. V septembri 1841 prišiel študovať do Bratislavy a podobne ako na levočskom lýceu, i tu sa aktívne zapojil do študentského diania. V októbri 1842 sa stal dozorcom knižnice, čo bola popri poste prednostu výboru Ústavu (vtedy ním bol Ján Francisci) druhá najdôležitejšia študentská funkcia. Najvýznamnejším momentom Vozárovho bratislavského pôsobenia bola účasť na neoficiálnom rozhodnutí o používaní spisovnej slovenčiny 14. 2. 1843 (zúčastnili sa na ňom Ľudovít a Samuel Štúrovci, Ján Francisci, Ján Kalinčiak, Ján Gáber). Hneď po zasadnutí začal písať svoje básne v slovenčine, pričom historicky ide o prvé v novej slovenčine písané texty vôbec (báseň známa pod incipitom Keď boli Turkom rohy už zlámané, datovaná 30. marca 1843). V tomto období veľa písal a prekladal. Počas revolučných udalostí v roku 1848 viackrát aktívne vystúpil a v októbri 1848 bol spolu s Jánom Franciscim, Markom Daxnerom, Michalom Bakulínym a inými uväznený. Po potlačení revolúcie vstúpil do štátnych služieb. V roku 1849 založil spolu s Jonatanom Čipkom a Jánom Krmanom Čitársky spolok slovanských kníh. Zomrel pravdepodobne násilnou smrťou, keď ho prepadli a zbili maďarskí nacionalisti.

Osudy Vozárovej rozsiahlej básnickej tvorby (tvorí ju takmer päťtisíc veršov, ktoré vznikli v relatívne krátkom rozmedzí rokov 1842 až 1847, popri prvotinách písaných v češtine obsahujú lyrické i epické básne) sú veľmi pozoruhodné. Za autorovho života nevyšli, zachovali sa iba v rukopisoch a literárnymi historikmi boli považované za tvorbu neznámeho autora, hoci rozsahom i kvalitami predpovedali vysoké umelecké ambície i básnické nadanie ich tvorcu. Až v šesťdesiatych rokoch 20. storočia identifikoval Vozárovo autorstvo na základe zachovaných rukopisov Pavol Vongrej. Ako „objaviteľ“ a znalec diela Sama Vozára ho veľmi výstižne charakterizoval ako „ozveny až máchovsko-lermontovovsko-jankokráľovských básnických ponorov do hlbín ľudského vnútra s modelovaním zvláštnej metaforickosti: akési až takmer nirvánne stavy úzkostí a márností, tak vonkoncom nepriliehavé k sotva dvadsiatim prežitým rokom ich autora“ (Vongrej, 1988, s. 195 – 196), čím (hoci trochu obrazno-komparatívne) pomenoval základné znaky a súčasne špecifiká Vozárovej poézie. Tvoria ju samostatné básne i širšie koncipované cykly. Frekventovane sa v nich stretávame so sonetom ako žánrovou formou, ktorá v slovenskom romantizme stála na okraji záujmu básnikov a príliš nezodpovedala dobovým poetologickým kritériám. Básnik ho využil už v prvej lyrickej syntéze, v cykle osemnástich sonetov nazvaných podľa incipitu Akžeby srdce (1843 – 1844), v ktorých vyjadril pocity mladíckeho hľadania, pochybností a typicky romantický rozpor medzi snom a skutočnosťou. Časté motívy smútku, melanchólie, existenciálneho pesimizmu a nihilizmu svedčia o subjektívne orientovanej lyrike, ktorá nekorešpondovala s oficiálnymi predstavami o podobe národnej poézie, prezentovanými najmä Ľudovítom Štúrom.
Za jadro Vozárovej poézie sa považuje skladba 
Ukojenie tôní. Ide o cyklus šesťdesiatich štyroch sonetov, v ktorých autor tematizuje smrť matky a vyrovnávanie sa s touto hraničnou ľudskou skúsenosťou. Zo žánrového, motivicko-tematického i individuálne výrazového hľadiska je skladba zaujímavou zložkou poézie slovenského romantizmu. Popri výrazne lyrických a reflexívnych básňach písal Vozár aj epiku (Keď boli Turkom, Od slávnej Prahy, Pod Muráňom, Slamený domček a i.). Najznámejšia je báseň Umrela Zenda, mladá nevesta, ktorá je svojou témou v dobovom kontexte celkom špecifická. Ide o tému vyrovnania sa s núteným sobášom, ktorý dievča rieši samovraždou.

Vozárove tvorivé ambície boli širšie: hoci pokus o drámu ostal nedokončený, uplatnil sa aj ako prekladateľ. Ešte v roku 1843 vytvoril viacero prekladov zlomkov významných diel európskeho romantizmu (úvod Mickiewiczovej poémy Konrád Wallenrod, spev Ariela z úvodu prvého dejstva druhého dielu Fausta i báseň Mignon , obe od Goetheho, a i.). Dôležité miesto vo Vozárovej tvorbe predstavovala publicistika. Najvýznamnejšou prácou je posmrtne vydaný spis Hlas od Tatier (1851), ktorého základnou myšlienkou je skúmanie možností, ako sa môže v porevolučných podmienkach rozviť národný život Slovákov. Východisko videl Vozár v spolupráci s Maďarmi.

Prínos Sama Vozára pre slovenský romantizmus vidí literárna historiografia vo viacerých smeroch: ide o básnika, ktorý už koncom marca 1843 ako jeden z prvých aktívne využíval novú slovenčinu ako literárny jazyk, básnika vytvárajúceho svojrázny – romantický – variant sonetu, a v neposlednom rade (či najmä) básnika exponovane subjektívneho romantizmu.

(*3. apríl1823, Hrachovo – † 5. december1850, Hrachovo)

Galériu pamätnej izby nájdete na: http://www.regionmalohont.sk/pamiatky-kulturne-dedicstvo/pamatna-izba-sama-vozara-hrachovo/


 

Knižnica prof. Štefana Pasiara

Zdroj: zlatyfond.sme.sk; wikipedia.org; zssamavozara.edupage.org


Vytvorené: 11. 4. 2018
Posledná aktualizácia: 25. 4. 2018 9:17
Autor: Správca Webu