- Ako by ste sa predstavili niekomu, kto Vás nepozná jednou/dvomi vetami?
Myslím, že som obyčajný mladý chalan, ktorý napriek tomu, že ho za štúdiom a prácou zavialo do sveta, vždy sa túžil vrátiť domov a žiť v Hnúšti. Som veľký lokálpatriot a bol by som šťastný, keby všetci mladí ľudia mali šancu nájsť uplatnenie doma a ostať tu žiť.
- Aké je vaše najobľúbenejšie jedlo?
Asi paprikový, cesnakový bôčik s chlebom :-)
- Aká je Vaša obľúbená farba/farby a prečo, resp. čo vo Vás táto farba vyvoláva?
Nemám obľúbenú farbu, aj keď v oblečení mi najviac vyhovuje čierna. Ľahko sa kombinuje a ku všetkému sa hodí.
- Aká hudba sa Vám páči – slovenská aj zahraničná?
Najobľúbenejším slovenským interpretom je pre mňa Paľo Habera a jeho Team, mám rád aj Ine Kafe a Zónu A. Zo zahraničných si rád vypočujem punkrockové veci, napríklad Dropkick Murphys, či Green Day.
- Aké sú vaše záľuby, čo robíte vo voľnom čase?
Záľub mám strašne veľa. Spomeniem hlavne tie, ktoré sa týkajú Hnúšte. Rád čítam, neustále vyhľadávam nejaké zaujímavosti z histórie mesta a regiónu a rád chodím do prírody, hlavne v našom okolí. Rád športujem, v Hnúšti je množstvo možností na šport a rád vyhľadávam v našom regióne tajomstvá – staré bane, či skryté prírodné krásy.
- Aká je vaša vysnívaná krajina a prečo?
Na život Slovensko, na cestovanie je obľúbená krajina každá. Doteraz som ich prešiel asi 30 a určite budem pokračovať. Cestovanie je dôležité, lebo otvára človeku nové obzory a dáva nové skúsenosti. Kiežby každý Slovák mohol precestovať svet, asi by sme k sebe boli lepší.
- Ako si spomínate na študentské časy?
Na základnú školu som chodil na Nábrežie Rimavy, potom otvárali po prvýkrát osemročné gymnázium, tak som šiel tam. Tam som prežil perfektných osem rokov a aj keď som nebol najlepší študent, už vtedy som bol aktívny – vydávali sme školské časopisy, cez veľké prestávky vysielali v školskom rádiu, bol som prvým zástupcom, ktorého si študenti zvolili do školskej rady. Tak to boli asi moje politické začiatky. Aktívni sme boli aj ako chalani na sídlisku na „hornej“ Klokočke. Sami sme si napríklad vybudovali futbalové ihrisko nad Kockou úpravou terénu, každú zimu sme si sami polievali ľad. Trošku mi chýba, že dnes už každý čaká, že to pre neho spraví niekto iný.
- Kto je Vaším vzorom/idolom a prečo?
Naši rodáci – Janko Francisci a Matej Hrebenda. To, akú osobnú obetu priniesli v ťažkých časoch, v ktorých žili, je obdivuhodné a nedocenené. V iných krajinách by to boli národní hrdinovia.
- Ak by ste si mohli vybrať akúkoľvek profesiu, čo by ste chceli robiť?
Lekára. Je to môj životný sen, ktorý som si nedokázal splniť. Lekár je najviac, zachraňuje životy.
10. Povedzte nám niečo o svojom detstve.
Ako som už spomenul, nebol som najlepším dieťaťom, veľa sme sa navystrájali, kradli sme jablká v záhradách, klobásky susedovi z pivnice, mantinely zo staveniska, aby sme si postavili klzisko. Určite by som si zo seba dnes nebral príklad. Ale to bola iná doba a teraz sa snažím žiť tak, aby som to všetko nejako karmicky napravil. Trávili sme však všetok svoj voľný čas vonku, nie pri počítačoch a mobiloch a to bolo fajn.
11. Čo čakáte od budúcnosti (nemyslíme politicky, ale v osobnom živote)
V osobnom živote čakám, že sa trošku ukľudní môj rozlietaný život. Posledné roky som pracoval v Bystrici, Bratislave, Donovaloch a Dolnej Strehovej, stále som niekam cestoval. Teším sa, že budem stále doma a budem sa môcť venovať svojmu mestu. Hneď ako priateľka skončí vysokú školu, chcel by som si založiť rodinu. Dovtedy chcem všetok svoj čas venovať práci a potom si ho trošku odložím pre rodinu.
Ďakujeme za čas a ochotu odpovedať na naše otázky.
Rozhovor pripravili a zrealizovali členky krúžku Mladí novinári, ktorý patrí pod CVČ v Hnúšti.
