Hnúšťa – mesto s bohatou minulosťou baníctva a históriou železiarskou I.
Na okraji obce stojí maša. Strážnik práve šiestu odzvonil... Ledva posledné útle večerné zvonenie zvončeka v tichej dolinke odznelo, tu rozľahol sa vysoký hlas, vylúdený cvendžavým úderom kladiva o liatinovú tlapku. To robotník hore na kychte (násypný otvor pece) dáva znamenie o počte výsypov do ohnivej pece alebo, že prišiel čas z nej vypustiť surové ohnivo – tekuté železo. Stroj zdýma, mechy fučia, oheň hučí pod pecou, kalopódie – to jest drevené, na povrchu kožou obtiahnuté pantofle tavičov, obskakujúcich po troske okolo pece škvrčia.
O chvíľu sa z pŕs pece, preborených puckou a tyčou, ohnivá tekutá surovina sviežim červeno-žltým prúdom hadila do priestranných foriem „husi“ nazvaných.
Žeravé železo ožiaruje čierne postavy a spotené tváre mašiarov, pritom frfotá a iskrí. „Bim!“ zaznelo na kychte. Nastala nová šichta. Medzitým príchodzí, už vymenení robotníci na hákoch trosku odvlačujú, plieskajú lopatami – prchký plameň pred čeľustím pece zahadzujú uhliarskym prachom. Im nad hlavami vysoko pod krovom pracujú kychtári. Hurtujú železnými vozíkmi, rúcajú železnú rudu a drevené uhlie do plamenného priepadliska.
Ponad to všetko, proti zelenému lesu vznáša sa z vysokého komína v kučeravých kotúčoch dlhý pruh ľahkého farbistého kovového dymu a zvláštneho pachu...
