#
#
#
#
#

Výber jazyka

Obsah

Janko Francisci


Janko Franciscivýznamny predstaviteľ slovenského národného hnutia

"... vojak a básnik, spisovateľ a žurnalista, ale aj a možno najmä, organizátor ekonomického a politického života" - tak charakterizoval J. Francisciho stručně a výstižně V. Mináč.

Janko Francisci Rimavský /1822-1905/- nadšený bojovník za práva slovenského ľudu, národný buditeľ, politik, básnik, publicista, redaktor, pedagóg, zberateľ ľudovej slovesnosti, zakladateľ a funkcionár Matice slovenskej.

Narodil sa 1.júna 1822 v Hnúšti. Základnú školu vychodil vo svojej rodnej obci, neskôr študoval v Ožďanoch.

 V roku 1839 prišiel študovať na evanjelické lýceum v Bratislave. Na protest proti zákazu Štúrových prednášok odišiel so skupinou študentov študovať do Levoče, kde sa stal zástupcom profesora M.Hlaváčka na katedre reči a literatúry česko-slovanskej. V Levoči založil Jednotu mládeže slovenskej, ktorá združovala slovenských študentov všetkých evanjelických škôl v Uhorsku. Po vyštudovaní práva na ev. kolégiu v Prešove v rokoch 1845-47 pracoval ako úradník.

Počas študentských rokov sa prejavil ako talentovaný básnik a prozaik. Jeho báseň Svojím vrstovníkom na pamiatku, bola prvým samostatným výtlačkom v štúrovskej slovenčine. Neskôr vydal i historickú prózu Janko Podhorský. Bol tiež horlivým zberateľom slovenských ľudových povestí a ako jeden z prvých ich začal vydávať.

Janko Francisci

V revolúcii 1848-49 patril k najaktívnejším. Podieľal sa na príprave slovenských vlastencov v Liptovskom Mikuláši v máji 1848, na ktorom boli prijaté Žiadosti slovenského národa. Spolu s Š.M.Daxnerom a M.Bakulínym organizoval v gemerskej stolici založenie národnej gardy. Za svoju činnosť bol uväznený (pôvodne bol odsúdený na trest smrti). V januári 1849 ho z budapeštianskeho väzenia oslobodila Windischgrätzova armáda. Neskôr pôsobil ako kapitán, potom veliteľ celého slovenského dobrovoľníckeho zboru. Po revolúcii pracoval v štátnych službách v Banskej Bystrici, Debrecíne a Budíne.

Významným spôsobom sa zaslúžil o rozvoj a úspechy slovenského národného hnutia v 60-tych rokoch. V marci 1861 sa stal vydavateľom a redaktorom Pešťbudínskych vedomostí. V júni toho istého roku predsedal zhromaždeniu slovenských vlastencov v Martine, ktoré prijalo známe Memorandum národa slovenského. Stál v čele prípravného výboru Matice slovenskej a na jej prvom zhromaždení bol zvolený doživotným čestným miestopredsedom. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 bol penzionovaný. Na začiatku 70. rokov sa aktívne účastnil polemiky proti tzv. Novej škole, ale postupne politické i novinárské činnosti zanechal. Vo verejnom a kultúrnom živote sa však angažoval ďalej. Prispel k rozvoju Martina, kde žil od roku 1872. Ako dlhodobý predseda martinského Knihtlačiarenského spolku sa zaslúžil hlavne o rozvoj vydavateľskej činnosti. Prekladal divadelné hry a napísal Vlastný životopis, v ňom venoval najväčšiu pozornosť revolučnému obdobiu 1848-49 a memorandovému hnutiu 60. rokov. Jeho dlhý a plodný život sa zavŕšil v Martine 7.marca 1905.

Vďační rodáci na námestí pred evanjelickým kostolom (dnes námestie Janka Francisciho odhalili v roku 1925 pomník (autor Vojtech Ihriský).

Pomník

 

 

 

 

 

 

 

 

V roku 2005 pri príležitosti Dní mesta sme odhalili pamätný kameň v miestach, kde stál rodný dom Janka Francisciho Rimavského.

Spomienka na rodný dom