#
#
#
#
#

Navigácia

Výber jazyka

Obsah

185. VÝROČIE NARODENIA JÁNA SAMUELA FRANCISCIHO


Jan Francisci

Miloval svoj rodný kraj. Je to kraj hodný lásky. Do smrti bola pre neho Rimavská dolina pupkom sveta a sídlom blaženosti. Lúka ako zamat a riečka Rimavienka, dôverná ako šepot, stará krajina, kultúrna a kultivovaná, bohatá na tradície. Kostolíky na vŕškoch obohnané ochrannými kamennými múrmi. Ale ďalej staré bukové pralesy, vtedy cisársko-kráľovské, plné zveriny a tajomstiev. Sinec ospievaný v anakreonských veršoch Palárikových, Oltárnô, Hradová a nad všetkým surový a divý Vepor, sídlo vetrov, domov stríg a čarodejníc. Valasi a uhliari, čudesní ľudia s hrdelnými hlasmi, dívajúci sa úskokom: vedľajším zamestnaním boli zbojníci. V tomto protestanskom kraji niet kaplniek. Rodičia vodili svoje deti ku stopám po Jánošíkovi.
Na jednu takú stupaj Francisci spomína na sklonku života, bola pod Sincom a ukázala mu ju mať: "Či tá skala a ten hrab ešte tam a v akom sú spôsobe, neznám, ale mne sú v pamäti, akoby by ich teraz videl pred sebou." Rodný kraj je jedným z prameňov jeho života, ovzdušie, ktoré dýchal za detstva spoluurčuje jeho osudy: "Dojmy z tých vychádzok, tej radosti z našich vrchov a celej našej vrchovatej prírody a domoviny, ostali mi až dosiaľ navymazateľnými a oživujúcimi." Ach áno, znie to ako slohová úloha, napriek tomu je to pravda. Janíčko nemal bosé detstvo, nebol šarvancom medzi šarvancami. Jeho rod sa vzmáhal: on mal korunovať vzostup rodu tým, že sa stane učeným - teda pánom. Jeho starý otec otec prišiel do Hnúšte, ako sa vraví s holým zadkom, ušiel pred lapačkou z Lučenca. Priženil sa k Zuzane Chanas. Francisci a Chanas - to vonia ďalekými krajinami: Talianskom a tatárskou stepou. Lenže on bol človek svetaskúsený a vrtký - túto vrtkosť zdedí i jeho vnuk. Nechcelo sa mu pichať hrubou ihlou do zle vyrobeného súkna a látať sedliakom zasmolené kabanice, dal sa na obchod. Ferencov syn Ján je už vyučený "tenký" krajčír: postúpil o jednu priečku. Ale zdedí otcovu nechuť k remeslu a chuť k obchodu, rozširuje a zväčšuje podnikanie a mení jeho povahu: "Bol vo svojich podnikoch zručný, umný a šťastný, a to bez úžerníctva a zderstva, preto sa mu darilo a nikto nemal ťažké srdce na neho." Tak hovorí o svojom otcovi syn: akože inak. Aj Ján Francisci, hoci ako sme videli je v podnikaní šťastný, nezabúda na zadné kolieska: má gazdovstvo, na ktorom hospodária domáce ženy s nejakými robotníkmi. To je priestor, ktorý znamená pre malého Janka voľnosť. Vynáša s matkou poživeň pre robotníkov na úbočie pod Sincom, fazuľu na kyslo s údenou šunkou a bryndzové halušky, cupká v krpčekoch s krčiažkami na Mujdečku do Kotlišťa, kde tečie zo žliabku nádherne studená voda, má rád veselú lúku na Sinci - vôňa sena mu mu vždy bude pripomínať rodný kraj a detstvo. Leto, lúka, rieka, studničky: to je šťastie, ktoré sa potvrdzuje svojou nenávratnosťou. A tým, že trvá krátko ako sen: už päťročný vstupuje do sveta povinností. Jeho prvý učiteľ Ján Wittenberg má síce hrdé meno, ale v Hnúšti ho volajú neúctivo - Čierny Jano. To preto, že pochádza z Polomy, najbiednejšej dediny na okolí - tam žijú len vareškári a žobráci. Čierny Jano bol ešte na dôvažok rapavý: bol veľkým milovníkom včiel, nadovšetko však ľúbil víno a obecnú pálenku. Učil, ako sa mu zachcelo, akú mal vôľu, s námahou naučil deti rozpoznávať písmenká, niekoľko viet z katechizmu a pár nábožných piesní. Janíčko bol bystrý, chápavý, učil sa hravo. Bol pekný a zdravý ako jabĺčko, radosť pozrieť, ale nemal kamarátov. Jeho zvláštne polovičaté postavenie - ani pán, ani sedliak, iba pánik - ho vyháňa z bosej spoločnosti a nedovoľuje mu vkročiť do spoločnosti v mentiekach. Kamarátil sa, ak to možno nazvať kamarátstvom, so svojim starším bratancom Pavlom, synom otcovho brata, mäsiara. A ešte tu bola Uľka, Pavlova sestra: "pekná, príjemná a dobrá Slovenka, ráčili sme sa s ňou ako brat so sestrou." Už ako strarý pán si spomína na Uľku s nežnosťou v srdci, to preto, lebo pre Janíčka vtedy dávno znamenala princíp dievčenskej nežnosti. Byť junákom bola úloha, cieľ, ideál, Janíčko k nemu smeruje po celú mladosť a ako to už býva s ideálmi, nikdy ho celkom nenaplní. Sú tu zábrany, liace, ktoré ho pridŕžajú na rovnej ceste, postoj, ktorý naňho navešali: výchova, meštiansky dom, prísnosť luterizmu. Vzdor, ctižiadosť, úspech : to je Francisciho osobný vzorec, ktorý nenaplnil len pre tento prípad. Do skutočnej veľkosti - aj politickej, mu chýbala vytrvalosť, dcéra cieľavedomosti. Ani v útlej mladosti, ani potom nevedel, čím chce a má byť. Stal sa tým, čím sa stal. Pretože sa to tak s ním stalo. Od mladi až po otca národa sa chytal raz toho, raz iného, raz veršíkov, inokedy zberateľstva, kapitánskeho dolománu i teológie, zememeračstva i práv, ekonómie i politiky, opozičnej publicistiky i neopozičných úradov. Všetko čo robil, od zbierania povestí až po družstevníctvo, robil na úrovni doby: nič nerobil geniálne. Bol nadaný, ale priveľmi miloval úspech, bol prudký a ctižiadostivý, preto mal rád rýchly úspech: tak trochu lízal smotánku. Je zaiste nemožné podať súhrnnú správu o osobnosti za niekoľko minút: aforistický súhrn akokoľvek by bol výstižný, alebo dokonca múdry, obsahuje vždy iba časť pravdy, niečo prízvukuje a mnohé zamlčuje. Priznáva Vladimír Mináč vo svojich Portrétoch a pokračuje: Už sme spomenuli, že je typickým predstaviteľom slovenského meštianstva, nielen jeho kultúry, ale aj jeho podnikania, či nedvižnosti, jeho náklonnosti i nerestí. Je nie len vojak, básnik, spisovateľ a žurnalista, ale aj možno najmä organizátor ekonomického a politického života. Janko Francisci bol bol okrem iného čosi ako magister elengantárium v najširšom zmysle slova, bol jedným z tých, čo učili mladú buržoáziu ako má žiť, obliekať sa, zabávať, to všetko mal Janko Francisci v tégliku, v ktorom bola dojemne zmiešaná plebejnosť s patriarchaizmom. Francisci bol praktický Janko. Nelietal síce orlom, ale ani nesadil dyne, ktoré nikto nejedol. Vždy sa chytal práce, ktorú bolo treba nutne urobiť. Použil všetky existujúce páky, oprel sa o všetky pevné body slovenskej spoločnosti, vyškriabal sa k najvyšším postom krajiny, ale vedel robiť aj subalternú úradnícku robotu a čo je na slovenské pomery neuveriteľné, tridsať rokov bol predsedom kníhtlačiarenského účastinného spolku. Patrí teda nielen k dejinám slovenského podnikania, ale podnikania seriózneho a aj úspešného.

Martin Pliešovský, MsKS