#
#
#
#
#

Navigácia

Výber jazyka

Obsah

Matej Hrebenda - misionár slovenského národa


Matej Hrebenda dobovy kroj


Hrebendu poznalo celé Slovensko, od J.Kollára, K.Kuzmányho, Š.Moysesa, Ľ.Štúra, J.M.Hurbana, Jána i Sama Chalupku, G.Fejérpatakyho, A.Sládkoviča – až po obyčajných dedinských ľudí. Bard Gemera nedbal na pocty a vďaku, on jednoducho chcel byť prospešný svojmu národu. Hovorieval: “nemám nič, nežiadam nič.“ Pritom viac videl vo svojej slepote, ako mnohí cez veľké okuliare.

Keď mu už nohy zoslabli, stal sa trafikantom. Predával tabak, sviečky a ocot. Ale aj tak tu ho roku1866 prepadol, zbil a okradol zlodej. V sobotu 13 marca 1880 slepý Matej Hrebenda pred dverami vlastného domu klesol na zem o o tri dni, 16. marca ako 84-ročný umrel...

V Matici slovenskej sú uložené jeho básne, piesne, vinše, listy, testament i Vlastný životopis z roku 1860-s posmrtnými doplnkami Daniela Z. Laučeka. Životopis vyšiel tlačou, s faksimile rukopisu v Osvete roku 1976. Domnievame sa, že vybrané časti z neho ešte viac priblížia prácu a životné osudy „tatranského Homéra“ a prvého slovenského kolportéra kníh Mateja Hrebendu.

 

Matej Hrebenda  kolporter

VLASTNÝ ŽIVOTOPIS

Ja, Matej Hrebenda, narodený som roku Pána 1796 dňa 10. marca, ako o tom kniha života v okolí malohontskom v osade Píla svedčí. Môj otec Samuel Hrebenda bol toho času v tejto osade notárom. Moja matka menovala sa Alžbeta Lamoš. Rodená bola v Turčianskej stolici, v osade Lipovec. Na jar r. 1806 zomrela a od toho času som bol bez rodičovského opatrovania. Otec mal veľkú chybu, že v žiadnom povolaní nebol stály - ani v úrade, ani v remesle. Dožijúc sa vysokého veku 80 rokov, musel žiť z almužny, a preto ani svoje dietky nemohol vychovať. Moja matka mala s otcom tri dietky: staršieho brata Jozefa, mňa -stredného a Daniela najmladšieho. Toho najmladšieho si po smrti matky vzal do opatery tisovský mešťan Samuel Albini a jeho manželka Eleonóra, ale o rok na to zahynul pádom do vody.

Po smrti matky som sa živil ako mendík, najprv na píľanskej škole, potom dva roky na Hrlici v Gemeri, ale i v Rimavskom Brezove a. r. 1809 v Záturčí. Otec sa po roku 1809 po druhýkrát oženil a po troch rokoch z Liptova odišiel na Ploské do Gemerskej stolice za učiteľa. Tam ostal osem rokov. Ja som sa uňho a tiež v píľanskej škole zdržoval ako mendík. A tak i po smrti mojej matky najviac na Píle a na Hrlici som sa vychovával v škole, ale bohužiaľ nie tak ako by som žiadal. Chybu zraku som si so sebou priniesol už na svet - dala sa poznať v detinstve. Keď som sa ako päťročné dieťa hrával, slepým ma prezývali. V deviatom roku som už pri svetle nemohol čítať, v pätnástich ani vo dne. Ale čo mi bolo ukrátené na zraku, to mi bolo vynahradené na pamäti.

Knihy som čítal rád, keď so už sám nemohol, užil som si k tomu kde-koho. Pokiaľ som mohol chodiť sám, konal som cestu i na štvrtú piatu dedinu k takým ľuďom, ktorí mi ochotní boli z knižky predčítať. A tým dostávala moja pamäť bystrosti. Obzvlášť veršovstvom som sa asi od štrnásteho roku zaoberal. Prvé takéto verše som napísal r.1814. Môj otec ich na polhárku odpísal a každému dobrodincovi podal.

Roku 1816 – aby som z domu do domu žobrať nemusel - prijal som hlásnickú službu na Krokave a v nasledujúci rok na Hačave. Rok 1829 bol posledný v tejto mojej službe, lebo chyba môjho zraku sa tak zveličila, že som viac tejto služby nebol schopný. Roku 1825 som vstúpil do manželstva so Zuzanou Gabaj, dcérou krokavských pastierov. S mojou manželkou som žil šesť a pol roka. Že som sa hneď za mladi písmom zaoberal, začal som i knihy zhromažďovať. Z Krokavy som sa zase naspäť do Hačavy vrátil. Potom na začiatku augusta vybral som sa do Viedne navštíviť brata. Tohože roku 1826 - dňa 28. októbra - porodila mi manželka syna, ktorý pri krste svätom prijal meno Šimon Matej. 15 mája 1829 sa nám narodila dcéra, tá prijala meno Juliana. Keď sa v krajine rozmožila cholera, zachvátila i moju manželku a umorila ju 9.augusta 1831. Poldruha roka zostal som vdovcom. Potom som sa musel starať o druhú manželku. Našiel som ju v čiernej Lehote a menuje sa Anna Choljava. Sme síce obaja chybní a žobráci, ja slepý a moja manželka chromá na nohy, ale obaja tento deň šťastní a spokojní, lebo hoci nič nemáme ani nám nič nechybuje. Do roku 1834 býval som len na hospodách ale od roku 1833 som si chalúpku zbudoval. Od tohto času sa vždy Hačavy držím.

Syna som vychoval do dvanásteho roku. Chcel som ho do počtu učených ľudí zaradiť a všetko na to vynaložiť. On však chuti, alebo darov k tomu nemal a v r. 1838 ma opustil. Len pozdejšie po osemnástich rokoch, keď potreboval k ženbe rodný list, dal o sebe znať. Dcéru som vychoval a za tunajšieho obyvateľa vydal.

Matej Hrebenda tu žil

Knihy i potom, ako som nazhromaždené (počtom 58) v krokavskom ohni utratil, zase som zhromažďoval. Ale potom keď som videl, že po mojej smrti sa nemajú komu dosť a odpoly zadarmo sa odpredajú, zobral som ich a niektoré rozpredal. Pri mojom veršovstve a knihách som i s mnohými váženými ľuďmi do známosti prišiel. Roku 1838 vybral som sa druhý raz do Viedne k bratovi. Bolo to v máji. Na tejto ceste navštívil som i prešporské slovenské žiactvo. Na druhý deň ma uviedli do školy, do svojho spolku, kde mali svoje prednášky a čítali svoje práce.

Až do roku 1842 chodieval som sám, ale toho roku v jesennom čase som si musel opatriť vodcu, lebo trikrát som mal nešťastnými príhodami život utratiť. Moje obydlie je až posiaľ v Hačave pod Olympom, vrchom zvaným Ostrá, kde by som chcel mať aj hrob, ak ma tu bude hľadať smrť. Posiaľ som s lósom svojím spokojný. Budúcne - ktovie aký osud so mnou zahrávať si bude. Lež to je všetko v rukách božích...