#
#
#
#
#

Navigácia

Výber jazyka

Obsah

MAŠA – významná lokalita železiarstva a drevárstva v Hnúšti

Spracovanie železa bolo popri baníctve a chemickom priemysle jedným z dôležitých odvetví, ktoré sa v minulosti rozvíjali na území mesta Hnúšťa. So železiarstvom sú v meste spojené dve hlavné lokality – železiarne v Likieri, ktorých výstavba sa začala v roku 1883, a lokalita v Maši.

Železolejáreň so stovkami pracovníkov

História spracovania a ťažby železa v Maši siaha minimálne do 17. a 18. storočia, keď tu stáli dve slovenské pece, nazývané dúchačky. Súčasťou areálu bol náhon na vodné koleso s kladivom – hámor, a tiež frišovňa, teda vyhňa pre spracovanie finálnych výrobkov. Nižšie, pri takzvaných Kapustniskách sa odlievali medené kotle, z čoho vznikol názov Kotlište.

Zlievareň v Hnúšti-Maši okolo roku 1910. V streche hlavnej budovy v strede vidieť masívny komín vysokej peceV 18. storočí vznikla aj prvá skutočná železiareň na území mesta Hnúšťa, prvá písomná zmienka o nej je z roku 1772. Spracovávala železnú rudu z okolitých kopcov, či už zo Sinca na pravej strane rieky Rimava, alebo z Ostrej na opačnom brehu. Ako vidieť na historických fotografiách, železolejáreň v 19. a 20. storočí pozostávala z celého komplexu budov a na svoju dobu bola skutočne veľkou fabrikou. Vo vrcholnom období v nej pracovalo okolo 300 zamestnancov, vrátane povozníkov a iného obslužného personálu. Pri samotných vysokých peciach robilo okolo 70 ľudí.

Továreň vo svojich hámroch vyrábala súčiastky k strojom, kachle, mreže, rúry, ale i bežné náradie – čakany, motyky, rýle, hrable, vidly lopaty, či chýrne „rimasekery“. Vyznačovali sa vysokou kvalitou a zostávali dlho ostré. Vyrábali sa v 18. a 19. storočí.

Ďalšou zaujímavosťou výrobného sortimentu železiarne boli typické železné náhrobky na cintoríny. Nie je vylúčené, že sa tu mohli vyrábať aj železné delové gule pre potreby armády, ako v neďalekom Tisovci.

Železo sa vo fabrike spracúvalo tavením vo vysokej peci na drevené uhlie, podľa dobových záznamov s týždennou výkonnosťou 120 ton surového železa.Napriek tomu, že železolejáreň bola už po roku 1883 v porovnaní s modernými koksovými vysokými pecami v Likieri zastaraná, bola dôležitým a významným spracúvateľom železa v tomto regióne. So spomínaným závodom v Likieri, kam v tom čase dovážali železnú rudu z bohatých nálezísk zo Železníka, spájala Mašu úzkokoľajná železnička s rozchodom 600 milimetrov.

Súčasťou mnohých fabrík v minulosti boli takzvané kolónie, teda skupiny obytných domov rovnakého či podobného typu, slúžiace na ubytovanie robotníkov. Podľa dobových záznamov stálo pri hnúšťanskej zlievarni - maši dovedna 20 domov, v ktorých bývalo 47 obyvateľov. Ďalší zamestnanci dochádzali zo širokého okolia.

Železolejáreň v rokoch 1879 - 1910

Podrobné informácie o hute v Maši sa nachádzajú v publikácii Maďarský banský sprievodca (Magyar bánya kalaúz), prvá je z roku 1881. Píše sa v ňom o veľkej tavnej peci v údolí Rimavy v Hnúšti. „Produkcia v roku 1879 bola 3,477.300 kg surového železa v hodnote 177.658 forintov a 43 grajciarov, liatiny 411.100 kg v hodnote 25.775 forintov a 97 grajciarov,“ konkretizuje sa v banskej publikácii. Dočítame sa tak tiež, že majstrom bol v tom období istý Miksa Pauer, pomocníkom Antal Szomolnoky, praktikantom Kelemen Lesieczky, pokladníkom Ernő Adriány a lekárom Vilmos Herman v Tisovci.

V ďalšom ročníku banského sprievodcu z roku 1888 sú údaje totožné s vyššie uvedenými a ročná produkcia je už zahrnutá do údajov železiarne v Likieri. Vedúcim huty bol János Gloser, správcom Antal Szomolnoky.

Vydanie tej istej publikácie z roku 1892 prináša ďalšie zaujímavé detaily, napríklad to, že v Maši bola vysoká pec staršej konštrukcie na drevené uhlie (v Likieri boli tri novšie vysoké pece na koks). „Zlievareň je zariadená na výrobu rôznych produktov (zliatin, odliatkov) pre obchodné, strojové a závodné účely. V rezerve je jedna kupolovitá pec. Pracuje tam 141 robotníkov – chlapov. K dispozícii sú dva byty pre úradníkov, dva byty pre hlavných majstrov a 30 pre robotníkov,“ píše sa v banskom sprievodcovi.

Veľmi cennou informáciou sú konkrétne údaje o zariadení, ktoré bolo poháňané vodou z Rimavy. Na tejto účel bola časť toku rieky odklonená do umelého kanála priamo k hlavnej budove železolejárne. Pôvodný predpoklad bol, že voda slúžila na pohon hámra, prípadne mechanizmu na drvenie železnej rudy. Banský sprievodca však konkretizuje, že vodným kolesom bolo poháňané valcové dúchadlo s kinematickým mechanizmom, pričom jeho výkon bol približne 30 konských síl.

Ďalší údaj o zlievarni v Maši nachádzame v Maďarskom banskom sprievodcovi z roku 1896. Uvádza sa tam, že v továrni pracovalo v tom čase 146 robotníkov, vedúcim huty bol János Glózer, správcom Ferencz Kubínyi, obaja bytom v areáli závodu. V ďalšom sprievodcovi z roku 1900 je dôležitým údaj o zamestnanosti, ktorá počas štyroch rokov klesla – v Maši pracovalo už len 103 robotníkov.

V priebehu nasledujúcich desiatich rokov sa však situácia zlepšila a výroba sa zrejme opäť viac rozbehla, o čom svedčí zápis v banskom sprievodcovi z roku 1910. „V závode je zamestnaných 200 robotníkov. Vedúcim prevádzky je Vilmos Szlovenszky, inžinierom hút Kálmán Klekner, obaja bytom v areáli závodu,“ konkretizuje sa v publikácii. Dodáva sa, že v zlievarni sú dve kupolovité pece, akumulátor, čerpadlo či hydraulické a ručné stroje na výrobu foriem, ako aj stroje na úpravu piesku. Bohužiaľ, zlievareň v Hnúšti-Maši mala v tom čase pred sebou už len posledných 13 rokov prevádzky.

Areál zlievarne Hnúšťa-Maša pri pohľade zo strany od kopca Ostrá

Po prevrate a vzniku Československej republiky v roku 1918 v dôsledku hospodárskej krízy, ale aj prispením vtedajšej štátnej politiky, došlo v Hnúšti a okolí k obmedzeniu a neskôr i k úplnému zastaveniu výroby v železolejárni v Maši a v železiarňach v Likieri. Z tamojšej továrne a zo zlievárne v Maši dňa 7. októbra 1922 prepustili 262 robotníkov. Boli to zväčša obyvatelia Likiera, Hnúšte, Hačavy, Rimavského Brezova a Polomu. Po vyhasnutí poslednej koksovej pece v Likieri (dnešnej časti Hnúšte, predtým osobitnej obce) v roku 1921 a presťahovaní železiarne do maďarských miest Ózd a Šalgotarján skončila v roku 1923 prevádzku aj železolejáreň v hnúšťanskej Maši. To znamenalo definitívny zánik dlhoročnej tradície spracovania železa v tejto lokalite.

Strata tohto významného zamestnávateľa sa v regióne prejavila nárastom nezamestnanosti aj emigračná vlnou. Určitou náhradou za zaniknuté železiarstvo v Hnúšti sa stal chemický priemysel v podobe závodu na mieste bývalých železiarní v Likieri, či ťažba mastenca v lokalite Mútnik.

Spracovanie dreva

Využitie sa však neskôr našlo aj pre areál zaniknutej železolejárne. V priestoroch jej budov v roku 1942 spustili pílu na spracovanie dreva. O využití priestorov bývalej železiarne v medziobdobí od roku 1923 do roku 1942 nemáme informácie. Mohli slúžiť ako skladové priestory na uskladnenie dreva pre likiersku chemickú fabriku Dr. Blasberga, ktorá nahradila tamojšiu železiareň. Naďalej fungovala aj úzkokoľajná železnička, ktorá prepájala obidva areály. Pôvodné budovy železiarne však boli zbúrané už pred rokom 1950, pretože na historickej leteckej mape z uvedeného roku ich už nevidieť.

Píla, ktorá nahradila železiareň, bola v časoch socializmu začlenená do štátneho podniku Smrečina Banská Bystrica. Fungovala aj po Nežnej revolúcii do polovice 90. rokov, keď bola v dôsledku transformačných zmien ekonomiky zrušená. Šlo o relatívne veľký podnik, ktorý v 70. a 80. rokoch zamestnával okolo 90 ľudí.

Pracovníci píly Maša okolo roku 1970. Štvrtá zľava je M. Kókayová

Okrem samotného spracovania dreva sa v ňom vyrábali rôzne drevené výrobky a najkrajšie dosky sa pripravovali na prevoz do nábytkárskych závodov, prevažne do Čiech, ale podľa pamätníkov i do Anglicka.

Zaujímavosťou je, že drevo z píly v Maši sa využívalo i vo fabrike TON v Bystřici pod Hostýnem. Tá bola po znárodnení socialistickým nasledovníkom slávnej továrne bratov Thonetovcov, vyrábajúcej chýrne stoličky z ohýbaného dreva, takzvané thonetky.

V druhej polovici 90. rokov prevzal priemyselný areál v Maši nový vlastník, spoločnosť Revi z Nitry, ktorá tu zhruba desaťročie vyrábala europalety. V tom čase došlo aj k mnohým prestavbám areálu a pribudli betónové plochy a konštrukcie, ktoré sú dodnes najviditeľnejším pozostatkom niekdajšej prevádzky.

Zhruba okolo roku 2005 skončila aj táto výroba. Opustený objekt sa následne stal terčom vandalov a „hľadačov“ železa a napokon došlo aj k celkovej demolácii budov a tým i ku strate kúska histórie Hnúšte.

Súčasnosť

Z pôvodného železiarskeho areálu sa do dnešných dní, bohužiaľ, zachovalo len veľmi málo. Z toho, čo zostalo, stojí za pozornosť takzvaná kychta. Miestni tak nazývajú kamennú stenu, na ktorej bola vybudovaná konštrukcia, ktorou do vysokej pece sypali rudu.

Kychta je však v skutočnosti horný otvor vysokej pece, ktorým sa do nej sypala železná ruda a odvádzali vznikajúce plyny. Keďže sa vysoká pec v tomto areáli nezachovala, pomenovanie kychta prischlo aspoň vyvýšenej kamennej rampe.

Kychta v Maši na konci roka 2021

Donedávna v lokalite stáli ešte steny domu postaveného z troskových tehál, ktoré však boli v roku 2020 rozobrané na stavebný materiál. V areáli sa ešte stále nachádza torzo jednej z pôvodných budov.

Stále stojacou pamiatkou sú i dva kamenné mosty, jeden ako prístupový do areálu železiarne a druhý niekoľko sto metrov nižšie. Oproti prvému mostu v Maši sa nachádza zrekonštruovaná historická budova z nepálených tehál s kamennou pivnicou a drevenou verandou, ktorá slúžila na ubytovanie úradníkov závodu. Dnes je z nej súkromný rodinný dom, ktorý súčasný vlastník, rodina Šuttová, veľmi citlivo a dôkladne zrekonštruovala v pôvodnom historickom duchu. Je tak najzachovalejšou pamiatkou na slávne časy Maše.

Voda z Rimavy poháňala mechanizmus na drvenie rudy

Technickou pozoruhodnosťou železolejárne bol kanál, do ktorého bola odklonená časť toku rieky Rimava. Podľa zachovaných náčrtkov viedol popod jednu z budov a v nej zrejme poháňal stupy, teda zariadenie na roztĺkanie a drvenie železnej rudy. Dôkazom o jeho existencii je aj jedna z historických fotografií s jeho vyústením. Konkrétne detailné technické informácie o mechanizme, ktorý poháňala voda kanála, však nie sú známe.

Ďalšie zaujímavosti o spracovaní železa v Maši by určite preukázal archeologický výskum tejto lokality, ktorý tu ale nikdy nebol realizovaný. Keďže je veľká časť areálu pochovaná pod betónovou platňou z 90. rokov a zvyškami budov, bude to už úloha asi až pre ďalšie generácie.

Pamiatkou na dlhoročné spracovanie železa v Maši je množstvo trosky, ktorú nájdeme v areáli i priamo v rieke Rimava. Troska sa niekedy používala ako posyp ciest v zime, keď sa šmýkalo. Vzhľadom pripomína tavené sklo a môže mať čiernu, modrú či tyrkysovú farbu. Troska z Maše sa používala aj na výstavbu domov a budovanie chodníkov.

Troska (archaicky a nesprávne nazývaná i struska) vzniká ako vedľajší produkt pri výrobe surového železa vo vysokej peci, kam sa okrem železnej rudy pridáva koks, vápenec i ďalšie prísady. Teplota v peci dosahuje 1900 až 2000 °C, pri ktorej sa železo taví a steká na dno. Odtiaľ sa vypúšťa do nádob, nazývaných kokily. Vápenec slúži práve na vytváranie trosky, ktorá obsahuje napríklad hlušinu zo železnej rudy či popol z koksu.

K získaniu 100 ton železa je potrebných 190 ton železnej rudy, 100 ton koksu a 50 ton vápenca. Pri výrobe takéhoto množstva surového železa súčasne vznikne 50 ton trosky.

„Turecké“ mosty

„Zabudnutou“ pamiatkou, ktorá súvisí so železiarňou i pílou, je kamenný jednoklenbový most. Je však skrytý pod novodobou konštrukciou z oceľových nosníkov a drevených fošní, ktorá ho úplne prekrýva. Táto nadstavba mala starý most spevniť, keďže cezeň prechádzali nákladné autá do píly. V súčasnosti tak pri bežnom pohľade vyzerá ako obyčajný cestný most, ale pri pozornejšom pohľade zboku sa dá všimnúť kamenná klenba. Most sa nachádza neďaleko vás, na pravej strane.

Takéto mosty boli v minulosti v tejto lokalite zrejme tri, do dnešných dní sa zachovali dva. Všetky slúžili ako prepojenie železiarne a neskôr píly na hradskú, ktorá viedla po druhom brehu rieky Rimava. Okrem spomínaného „skrytého“ mosta je neďaleko i ďalší, v oveľa lepšom stave. Podarilo sa ho zachrániť vďaka nadšencom z občianskeho združenia Horná Rimava a dnes je turistickou atrakciou.

Starý kamenný most, ukrytý pod novodobou nadstavbou

Tento most nájdete zhruba 500 metrov južnejšie po toku Rimavy, hneď pri hlavnej ceste (v smere na Hnúšťu, ako ukazuje šípka). Miesto na zaparkovanie vám ukáže tabuľa na ľavej strane cesty, most sa nachádza pod cestou. Pri moste je umiestnená ďalšia informačná tabuľa, kde sa môžete dozvedieť podrobné informácie o spracovaní železa vo vysokých peciach, výrobe dreveného uhlia v tzv. míľach a nakoniec i údaje o záchranných prácach na moste, ktoré prebiehali v rokoch 2018 – 2020.

Ak sa chcete dozvedieť viac o histórii železiarstva a priemyslu v regióne, odporúčame vám navštíviť aj nové Múzeum priemyselnej histórie mesta Hnúšťa (zriadené roku 2022). Nájdete ho na adrese Klokočova 733, Hnúšťa a okrem informácií je v ňom k dispozícii množstvo exponátov, vrátane železných rúd a vysokopecnej trosky, ktoré si môžete chytiť priamo do ruky.

Spomienky pamätníčok, ktoré na píle pracovali

Margita Kókayová: „Narodila som sa v Klenovci a do Hnúšte som sa prisťahovala za manželom Kamilom. Ten vyrástol v Maši, kde ho od útleho veku vychovávala stará mama Viktória Pápayová, pretože jeho mama zomrela. Starý otec Pápay sa prisťahoval z Budapešti, v Maši robil majstra v železiarni. Kamil bol starej mame veľmi vďačný a keď vážne ochorela, zanechal štúdium chemického inžinierstva, aby sa o ňu mohol postarať. Štúdium už nedokončil, hoci mu chýbal len posledný semester. Nakoniec sa zamestnal na píle, ktorá vyrástla na mieste opustenej železiarne.


V roku 1960 som nastúpila na pílu aj ja, najprv ako vedúca kuchyne, neskôr som prešla viacerými inými pozíciami. Robila som i vedúcu skladu. Drevo sa u nás vyrábalo pre prestížne spoločnosti a počítalo sa nie na kubíky, ale na tzv. cufty. Počítanie bolo spôsobené práve vývozom do Anglicka, znamenalo vlastne kubickú stopu - cubic foot.


Bukové dosky, ktoré sme vyvážali do Anglicka, z Maše putovali najprv na vlakovú stanicu do Hnúšte. Odtiaľ do mesta Rijeka, odkiaľ ich loďou prevážali do Anglicka. Dubové a bukové dosky sa vyvážali hlavne do Čiech, do Bystřice pod Hostýnem do fabriky TON - Továrny na ohýbaný nábytek.

V roku 1992, niekoľko rokov pred zánikom píly, odišla pani Kókayová na starobný dôchodok.

Jolana Trnavská:V roku 1965 sme sa prisťahovali z Harmanca do Klenovca. Môj manžel nastúpil pracovať na pílu v Maši v roku 1967 ako žeriavnik. Predtým pracoval v závode v Likieri, ale nepáčilo sa mu tam. Ja som si našla prácu v Zornici v Klenovci, na píle v Maši som začala pracovať v roku 1972 ako upratovačka a nejaký čas som vydávala aj obedy.

Zamestnankyne píly Maša

V tom čase bol riaditeľom pán Lehotský z Banskej Bystrice, ktorý v závode aj býval. Keď ho na riaditeľskom poste vystriedal pán Kačír z Hnúšte, ktorý nepotreboval služobný byt, nasťahovali sme sa tam s manželom, priamo nad jedáleň podniku. Na píle v Maši sme pracovali s manželom, on do odchodu do dôchodku v roku 1991 a ja rovnako do dôchodkového veku v roku 1994.

Počas nášho pôsobenia v Maši sa tu vystriedali ešte ďalší riaditelia, pána Kačíra vymenil pán Migaľa, potom bol riaditeľom pán Macek. Všetci to boli dobrí ľudia, na ktorých rada spomínam. Aj kolektív pracovníkov bol ako jedna veľká rodina, delili sme sa spoločne aj o súkromné radosti a starosti.

Elena Brndiarová: „Narodila som sa v osade Kadlub pri Kyjaticiach v roku 1943. V roku 1961 som nastúpila na pílu v Maši ako 18-ročná a pracovala som tu až do roku 1995, keď som ako odišla na dôchodok. Robila som tu celý svoj život, celých 38 rokov.

Do práce sme sa tešili rovnako ako domov, taký sme boli skvelý kolektív. Aj ženy na píle pracovali ťažko. Najťažšia práca bola v lete, keď sme do „buntov“ viazali drevený odpad, ktorý putoval do celulózky. Vyrábali sme aj hranoly, chlapi robili pri gátroch.“ 

Anna Dibalová: Dnes najstaršia obyvateľka Maše sa do osady prisťahovala s rodičmi z lazov, keď mala 16 rokov. „Nielen rodičia, ale aj mnoho ďalších rodín prišlo bývať do Maše. V tom čase bola v plnej prevádzke píla Smrečina, ktorá poskytovala prácu mnohých ľuďom v širokom okolí. Neskôr som sa tam zamestnala aj ja s mojím manželom Jozefom,“ spomína pamätníčka.

Pozrite si fotogalériu snímok z histórie aj súčasnosti Maše kliknutím na tento odkaz


ENGLISH SUMMARY:

In addition to mining and chemical industry, processing of iron was one of important sectors growing in the territory of the Municipality of Hnúšťa in the past. Within the municipality, two main locations are associated with iron production – the ironworks in Likier, whose construction started in 1883, and the location in Maša, in front of which you are just standing.

The history of iron mining and processing in Maša dates back to the 17th and 18th centuries or even earlier, when there were situated two Slovak furnaces. A water wheel drive with hammer, so called water smithy, and a blacksmithery were part of the site. In a nearby lower location copper pots were cast.

The ironworks processed iron ore from surrounding hills. As seen in the historical photos, in the 19th and 20th centuries it consisted of a whole complex of buildings and it was indeed a large factory of its time. During the peak period, 300 employees worked in the factory, including carriers and operating staff. The blast furnaces themselves were operated by about 70 people.

The factory produced parts of machines, stoves, gratings, pipes, but also common tools – pickaxes, hoes, spades, rakes, pitchforks, shovels, or famous axes „Rima“. They were distinguished by high quality and remained sharp for a long time. Iron gravestones used in cemeteries were among other interesting items within the ironworks assortment.

After the coup and establishment of the Czechoslovak Republic in 1918, as a result of the economic crisis, but also with the contribution of the state politics at the time, the metal production in Hnúšťa and its surroundings was reduced and later totally discontinued. The ironworks in Maša terminated its operation in 1923. In 1942, a sawmilling and wood processing company was established in the area and operated until 1995. Afterwards, wooden pallets were produced in the buildings, but a few years later even this production ended and the complex was gradually plundered and demolished.

Zdroje:

Lukáš Patera – Povrchové mimozávodné dopravné systémy likierskych železiarní a firmy Blasberg v Gemeri (Zborník Gemersko-malohontského múzea v R. Sobote, ročník 13)

Ján Laššák: Mútnik – 150 rokov spracovania magnezitu na Slovensku

Eva Belláková - Architektúra historických železiarní na Slovensku 1815 - 1948

publikácia Banícka a hutnícka minulosť Slovenska na historických fotografiách

regionálny historik Mgr. Martin Pliešovský

archeológ Gemersko-malohontského múzea Alexander Botoš

miestny obyvateľ a vlastník historického domu Juraj Šutta

Magyar bánya kalaúz ročníky 1881, 1888, 1892, 1896, 1900, 1905, 1910

www.wikipedia.org