ON kedysi orol, no potom vetchý starec, ONA kedysi hrdlička, potom len milá starenka, ale žena, ktorá ho dokázala inšpirovať. Pod silným vplyvom Ľudovíta Štúra, ktorý od svojich stúpencov žiadal, aby nevstupovali do manželstva, lebo len slobodný muž má voľné ruky v horlivom boji za slobodu, váhal, a medzitým si Aničkino srdce získal Jozef Miloslav Hurban. Francisci si takmer zúfal, ale napokon aj Anička, aj Janko sa vydali na vlastné cesty životom. No osud chcel, aby nakoniec ešte obaja prežili sedemnásť rokov v Turčianskom svätom Martine. Sedemnásť rokov neďaleko seba... Aby tu zomreli, tridsaťtri dní jeden po druhom. Blízkosť človeka pomáha zbraniam i múzam, životu i smrti.
Anna Hurbanová umrela vo štvrtok 2. februára 1905. V utorok 7. marca 1905 umrel bývalý veľžupan Liptova, radca kráľovskej miestodržiteľskej rady, držiteľ ruského Rádu svätej Anny III. triedy za chrabrosť, dištriktuálny inšpektor evanjelickej patentálnej superindencie, autor prvej slovenskej básne v štúrovskej slovenčine, hlavný správca Jednoty mládeže slovenskej na evanjelických školách, vedúci delegácie prvého slovenského vojska po zložení zbraní koncom novembra merudeviateho roku k cisárovi, predseda prvého Národného zhromaždenia Slovákov, organizátor zbierky na odkúpenie Matičného domu, zakladateľ slovenského spevokolu, prvého národného divadla Slovákov, správca Turčianskeho kasína, spoluzakladateľ najväčšej Tatrabanky hornouhorskej – Ján Francisci.
Počas jeho pohrebu a pochodu na cintorín pozatvárali všetci obchodníci, i židovskí, svoje sklepy. Slovenskí evanjelickí kňazi Turca a okolitých žúp mu vzdali hold vo veľkom počte. Ba dostavil sa na pohreb aj maďarónsky úradnícky zbor Turčianskej župy na čele s ališpánom Kálmánom Beniczkým. Na poslednej ceste ho odprevádzal v obrovských zástupoch slovenský ľud.
Na martinskom Národnom cintoríne spí večným spánkom Ján Francisci blízko svojej veľkej lásky Anny Hurbanovej, rodenej Jurkovičovej.
Mgr. Martin Pliešovský
primátor mesta Hnúšťa
