#
#
#
#
#
#
#

Navigácia

Výber jazyka

Obsah

Hnúšťa – mesto s bohatou minulosťou baníctva a históriou železiarskou IV.


stolna ladislavNovoetablovaná spoločnosť spracúvala železnú rudu zo Železníka a palivo získavala z okolitých hôr. Ruda sa dovážala na spracovanie vozmi, najčastejšie ťahaných volským záprahom, zriedkavejšie koňmi. Obe spoločnosti v Železníku vlastnili 57% banských mier, v Rákoši 68%.

V roku 1810 spolu vyťažili 10 600 ton železnej rudy a v 30.- 40. rokoch už okolo 15 tisíc ton. Do výrobného komplexu Rimavskej koalície v roku 1814 bolo zapojených 87 robotníkov, z toho v Rimavskom Brezove robilo 17 hutníkov a 17 uhliarov. V hámri v Likieri pracovali deviati hámorníci, v skujňovacom hámri v Rimavici desiati a v Hnúšti pri dúchačkách pracovalo 27 ľudí.

V roku 1817 Koalícia zamestnávala už 150 robotníkov. V rokoch 1819 – 1820 sa výroba podstatne zvýšila, hlavne pri výrobe kovaného železa. Okrem toho sa tu vyrábali aj rôzne druhy náradia ako grace, lopaty, motyky, sekery, kálačky, čakany i kramle. V roku 1828 Koalícia požiadala o povolenie postaviť v chotári Hnúšte dva skujňovacie hámre medzi Hnúšťou a Kotlišťom, kde už vtedy stála novopostavená frišovňa (vyhňa pre spracovanie finálneho výrobku) – pod studňou na Kapustniskách. V roku 1830 vyrobila Koalícia 14 273 a 60 funtov (1 funt = 56 dkg) surového železa a 1986 centov a 25 funtov liatiny. V tomto období Koalícia zamestnávala 20 úradníkov, 3 sluhov a 249 robotníkov.

Osadenstvo koborobotniku


V štyridsiatich rokoch sa v Hnúšti po prvýkrát na Slovensku konali pokusy so skujňovaním železa pomocou novej technologickej metódy s využitím kychtových plynov. Postupným zvyšovaním výroby sa dosiahlo vyrobiť v roku 1846 až 29 180 centov surového železa a 5 108 centov liatiny. Po revolučných rokoch 1848 a 1849 vleklá kríza spôsobila útlm výroby, viazol odbyt a tak sa niektoré prevádzky zatvárali.

Znovuoživeniu výroby dala nádej spolupráca troch spoločností: Rimavskej Koalície, Muránskej Únie, ktoré 6. júla 1852 podpísali v osade Bartová pri Revúcej dohodu o zlúčení a 13. augusta sa k nim pridal aj Spolok gemerských železiarov (železiareň Ózd) a tak vznikla jedna z najvýznamnejších železiarskych spoločností v Uhorsku Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť so sídlom v Rimavskom Brezove. Spoločnosť vlastnila rozsiahly majetok. Hneď po zlúčení začal železiarsky komplex s masovým nárastom produkcie. Železo sa spracúvalo v hnúšťanskej Maši vo vysokej peci, okolitých hámroch a v troch vysokých peciach v Revúcej. Surové železo sa vozilo do Ózdu, kde sa spracovalo v modernej valcovni plechov. Kapitál spoločnosti bol 3,8 milióna zlatých a vlastnila tak 74% všetkých banských polí v Železníku, okrem nej boli vlastníkmi polí aj erárne bane, železiareň Hrlica a súkromní vlastníci.

stolna ladislav


Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť začala v roku 1855 raziť dedičnú štôlňu Ladislav, aby sprístupnila aj nižšie časti ložiska. Zásoby v ložisku sa odhadovali na 5,6 milióna ton a zásoby v Rákoši na polovicu zásob Železníka. Železnícke ložisko sa stalo významným, v roku 1856 sa tu vyťažilo 47,4% celouhorskej ťažby železa v Gemeri, z toho v Železníku 23,3%. Rakúsky železiarsky odborník I. Biderman zaraďoval tieto ložiská medzi štyri najväčšie v Rakúsku-Uhorsku. V roku 1857 vyrobila spoločnosť 678 ton železa.

V roku 1863 boli z jej iniciatívy železnícke bane zmapované. Miestna ruda bola kvalitná a lacná v porovnaní s rudou z iných baní. Cena bola nižšia aj napriek nákladnému systému prepravy k peciam na vozoch po zlých cestách a tak záznamy hovoria, že v roku 1880 sa vyrobilo až 20-tisíc ton železa. V roku 1881 bola splynutím Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti a Šalgotarjánskej spoločnosti pre rafináciu železa založená Rimamuránsko-šalgotarjánska železiarska účastinná spoločnosť so sídlom v Budapešti za kapitálovej asistencie finančných ústavov Krajinskej banky (Länderbank) a Viedenského bankového spolku (Wiener Bankverein), ktorá bola najväčším bansko-hutníckym koncernom v Uhorsku s 12-tisíc zamestnancami. Pri svojom vzniku mala táto spoločnosť na slovenskom území viac malých vysokých pecí, ktoré však nestačili kryť jej potrebu surového železa. Preto skoncentrovala takmer celú slovenskú produkciu do novovybudovaných železiarní v Likieri (Hnúšťa dostala ponuku na vybudovanie závodu na svojom katastrálnom území, ale vtedajší radní páni ju neakceptovali). Jadrom závodu síce zostala huta v Hnúšti, no so zastaralou vysokou pecou, zariadenou na drevené uhlie a s týždennou výkonnosťou 120 ton surového železa. Pri výstavbe nového závodu zostala v činnosti.

Lanovka


V roku 1883 sa vybudovala prvá koksová vysoká pec na Slovensku, v roku 1885 druhá a v roku 1892 tretia. Denná kapacita sa pohybovala okolo 200 ton surového železa. Závod v Hnúšti sa rozšíril a špecializoval sa na výrobu liatiny a liatinových výrobkov. Lanová dráha tzv. šodronka spojovala vysokopecný závod v Likieri so železorudnou baňou na Železníku, začínala pri štôlni Ladislav a merala 12 028 metrov. Tá sa začala stavať v roku 1881, bola typu Bleichert a do prevádzky bola daná v roku 1883. Lanové vozíky tzv. hunty vážili 150 kg a naložená ruda mala hmotnosť 330 kg. Rýchlosť dopravy bola 1,7 metra za sekundu. Ročne sa takto prepravilo cca až 170 tisíc ton železnej rudy. Na trati boli dve poháňacie a dve prepínacie stanice. Jedna „prepínačka“ bola aj na Sušanskom vrchu – železnú rudu vezúci hunt sa automaticky vypol a zamestnanci ho pretlačili asi 20 metrov ďalej, aby ho opäť pripli na obežné lano smerujúce do Likiera. Správcom lanovky a prepínacej stanice bol pán Ján Hlôška, kde aj býval s manželkou Zuzanou rodenou Hricovou.

Stožiare boli sprvu vyrobené z dubového dreva, bolo ich na trati rovných 210 kusov a merali od 2,5 metra až po 40 metrov. V rokoch 1893 – 1896 boli postupne nahradené kovovými. Lanová dráha bola poháňaná parnými kotolňami. Od roku 1884 po nej dopravovali aj rudu určenú pre erárnu vysokú pec v Tisovci. Lanovku Železník – Tisovec dali do prevádzky až v roku 1902.

LanovkaSamotné baníctvo a priemyselný rozmach v spracovaní rúd v Hnúšti a blízkom okolí podnietilo v roku 1869 vybudovať hradskú (cestu) do Rimavskej Soboty, ale aj železnicu, ktorej trať Jesenské – Tisovec bola 5. septembra 1874 daná do užívania. A práve pri výstavbe železnice v roku 1873, dva a pol kilometra na sever od Hnúšte bolo Ing. Vojtechom Rástockým objavené mastencovo-magnezitové ložisko Mútnik, ktorého objavenie sa stalo základom rozvoja ťažby tejto suroviny na Slovensku a trvá po dnes – no toto je už iná časť historického rozprávania.

Záverom musím povedať, že začiatkom 20. storočia hutnícky priemysel upadol aj vďaka politickým zmenám v spoločnosti. Od roku 1917 sa prevádzky začali sťahovať do Ózdu (snahy boli už od roku 1908), až napokon posledná pec v Likieri vyhasla v roku 1921. Železolejáreň v Hnúšti zbúrali v roku 1923. A potom na základe živnostenského listu číslo 2/1924 vydaného 28. septembra 1924 v Rimavskej Sobote Dr. Eugen Blasberg, obyvateľ Dusseldorfu oznámil širokej verejnosti, že mieni spustiť v Likieri chemickú výrobu. Išlo o spracovanie – zuhličenie drevnej hmoty chemickou cestou a výrobu s tým spojených produktov. Dr. Blasberg odkúpil od Rimamuránsko-šalgotarjánskej železiarskej účastinnej spoločnosti odstavené vysoké pece železiarne. Jeho investičné náklady predstavovali 33 miliónov korún a prvý názov firmy znel: Rimavskodolinský lučobný priemysel, komanditná spoločnosť Dr. Eugen Blasberg a spol. v Likieri.

 

Hnúšťa je nepopierateľným a pevným bodom Slovenskej banskej cesty, ktorá je súčasťou Európskej cesty železnej – VIA MAGNA!

Bc. Martin Pliešovský

Zdroj:

Žilák, J.: Topografický popis Malohontu z roku 1802

Žilák, J.: K vývoju vlastníckych pomerov SLZ v Hnúšti-Likieri

Žilák, J.: Hnúšťa vo svetle zemepanskej držby od najstarších čias až do roku 1848

Frák, G.: Železiarska výroba v Revúcej

Frák, G.: Baníctvo v Železníku

Kramaričová, L.: História železorudných baní v Železníku I. - IX.

Pasiar, Š.: Pamätná kniha obce Hnúšťa

Kol. autorov: 115 rokov priemyslu v Hnúšti

Sokolovský, L.: Osídlenie Malohontu od najstarších čias do 19. storočia

Sokolovský, L.: Stručné dejiny Malohontu do roku 1802

Zubrický, G.,Szóllós, J.: Gemer-Malohont

Laskomerský-Zechenter, G.K.: Lipovianska maša (úvodné motto)