Ivan Stodola sa narodil 10. marca 1888 v Liptovskom Mikuláši. Štúdium medicíny absolvoval v Budapešti, z toho rok študoval v nemeckom Berlíne. Do roku 1914 pôsobil v rodnom meste ako súkromný lekár. Roky prvej svetovej vojny prežil na ruskom fronte. V roku 1933 navštívil Spojené štáty americké, kde spoznal život amerických Slovákov i rasové problémy tejto krajiny. Vydal o tom svedectvo v próze Cigánča (1933). Už predtým sa na ochotníckych scénach a potom v profesionálnom divadle objavili jeho hry Náš pán minister (1926), Belasý encián (1928), Bačova žena (1928), Čaj u pána senátora (1929), Jožko Púčik a jeho kariéra (1931). Ďalšími jeho známymi titulmi sú hry Keď jubilant plače (1941) alebo Marína Havranová (1941).
Prejavoval sa ako neľútostný kritik slovenského malomeštiactva, ktoré spolu s bezduchosťou pranieroval vo svojich komédiách. Vedel satiricky a sarkasticky nazerať na chyby, ktoré brzdili napredovanie slovenského národa. Napísal takmer 20 hier, stretávali sa vždy s porozumením divadelníkov a mali veľký úspech u obecenstva. Námety čerpal z pomerov v spoločnosti. V mnohých hrách neraz zapochyboval o cnostiach slovenského človeka, jeho skromnosti i pracovitosti, na mušku si vzal politikov, senátorov i sociálne inštitúcie. Prežil dve svetové vojny a odsúdil vojnové šialenstvo, kriticky posudzoval falošné heslá klérofašistických demagógov i Slovenského národného povstania. Napriek tomu, že zostal večným skeptikom, bol predovšetkým človekom ochotným vždy pomôcť.
Ivan Stodola ako lekár neobyčajne veľa urobil aj v boji proti tuberkulóze. Jeho zásluhou sa vybudovala široká sieť personálne, materiálne i dokumentačne dobre vybavených tuberkulóznych poradní a niekoľko liečebných ústavov a sanatórií. Po zmene režimu v roku 1948 bol Ivan Stodola pre nedorozumenia okolo jeho pôsobenia pri organizovaní povojnového zdravotníctva vyšetrovaný a väznený. O tejto skúsenosti píše v knihe Smutné časy, smutný dom (1969).
Ivan Stodola zomrel 26. marca 1977 v Piešťanoch vo veku 89 rokov. Piešťany boli štvrťstoročie jeho posledným pôsobiskom. Pochovali ho najskôr v Bratislave a v roku 1989 previezli jeho ostatky na Národný cintorín v Martine.
Knižnica prof. Štefana Pasiara
Zdroj: osobnosti.sk, litcentrum.sk, teraz.sk
