Meno, pod ktorým bol a je Ján Botto najznámejší je – Ivan Krasko - pri ňom väčšine študentov zíde na um verš: “Z cudziny tulák, vkročil som na ňu bázlivou nohou. Slnko jak koráb v krvavých vodách, plá pod oblohou…” (báseň Otcova roľa, zo zb. Verše) a práve tieto verše sú akoby vystrihnuté zo životopisu autora. Tak ako jeho lyrický subjekt, musel opustiť rodnú dedinu (Lukovištia), aby ako “pansláv” doštudoval na školách v rumunskom Sibiu a Brašove. Po maturite si zvolil kariéru chemika a študoval chemické inžinierstvo v Prahe (1900 – 1905). Tu sa zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, v ktorom spoznal ďalšie budúce osobnosti. O priateľstvách napríklad s Milanom Rastislavom Štefánikom, Vavrom Šrobárom a inými, ktoré pretrvali aj po ukončení štúdií, svedčí zachovaná korešpondencia i venovania v knihách.
Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského symbolizmu, významný básnik európskeho symbolizmu. Jeho básne sa vyznačujú silným sociálno-etickým pátosom. Je v nich prítomná Hollého hrdinskosť, Chalupkova mravnosť, Bottova vzbura, a to všetko vyjadrené kraskovsky. Poézia skrýva v sebe záhadné tajomno.
V Čechách prijímal impulzy zo súvekej svetovej poézie, napr. z francúzskeho symbolizmu. Všetky tieto podnety z vyspelých umeleckých kultúr vedel spracovať svojbytne tak, aby sa aj ich prispením čo najplnšie uplatnila jeho vlastná lyrická senzibilita a aby našiel umelecky nové vyjadrenie pre svoje vedomie trvalej zviazanosti s osudom vlastného neslobodného národa.
Po návrate z vojny sa koncom roku 1918 prihlásil do štátnych služieb vzniknutej Česko-slovenskej republiky, stal sa poslancom a neskôr senátorom.
V poprevratovom období sa zaoberal aj štúdiom dejín rodnej obce a jej blízkeho okolia. Pozornosť venoval aj architektonickej pamiatke - stredovekému kostolíku - v dedine Kraskovo.
Osobitnú pozornosť venoval tiež tematizácii záhad ľudskej psychiky, interpersonálnych vzťahov a bytia. Záhadným problémom neboli básnikovi iba iní, ale najmä sám lyrický subjekt, jeho duša. Jeho lyriku charakterizuje symbolistický náznak, ktorý možno sledovať na obraznej, zvukovej a interpunkčnej rovine, a eufonický verš, ktorý sa výrazne podieľa na utváraní sémantiky básne.
Pomerne skromné, ale ľudsky hlboko prežité a umelecky vykryštalizované básnické dielo patrí k základným hodnotám slovenskej poézie a poznačilo vývin slovenskej lyriky v 20. storočí, a to od prvej poprevratovej básnickej generácie až po generáciu, ktorá vstupovala do poézie v čase druhej svetovej vojne a tesne po nej. Jeho poézia presiahla hranice národnej literatúry, bola preložená do viacerých jazykov.
Pseudonym Ivan Krasko mu dal Vajanský podľa dediny Kraskovo pri Lukovištiach. Pochovaný je v rodných Lukovištiach.
TVORBA:
Poézia: Nox ete solitudo, Verše, Súborné dielo Ivana Krasku 1, Súborné dielo Ivana Krasku 2 (obsahuje pôvodnú poéziu, prózu, preklady a i.)
Próza: Naši (vyšla časopisecky pod menom Bohdana J. Potokinova), Sentimentálne príhody 1, 2, List mŕtvemu
Výbery: Moje piesne, Poézia Ivana Krasku v uhľokresbách Jozefa Šturdíka, Nad ránom, Básne, Plachý akord
Súborné dielo: Básne (Praha-Bratislava), Básne (Martin), Dielo, Lyrické dielo, Súborné dielo. Zv. 1. Poézia, Dielo
Preklady:
Krasko prekladal z rumunskej poézie – M. Eminesca a novších básnikov (Tiene na obraze času, 1956). Preložil aj dve state nemeckého symbolistu R. Dehmela. Kompletne jeho preklady vyšli v Súbornom diele Ivana Krasku 2 (1993).
Preložené diela: Öszes versei ( po maďarsky), Nox et solitudo. Verše (po česky), Nox et solitudo. Verše (po poľsky), Výber z básní (po ukrajinsky)
Jeho básne vyšli aj v preklade do ruštiny, angličtiny, nemčiny, poľštiny, maďarčiny, ukrajinčiny, bulharčiny a iných jazykov v rozličných antológiách.
Knižnica prof. Štefana Pasiara
Zdroj: www.osobnosti.sk; dikda.eu; www.litcentrum.sk;
