Anton Bernolák sa narodil 3. októbra 1762 v Slanici na Orave, v dnes už zaniknutej obci, ktorá
bola zatopená Oravskou priehradou. Vzdelanie nadobudol na gymnáziu v Ružomberku (1774-
1778), rétoriku, filozofiu a poetiku študoval na Emerciáne v Bratislave (1778-1780). Vo filozofii sa
vzdelával na Štefáneu v Trnave (1780-1782) a katolícku teológiu vyštudoval v rokoch 1782-1784 na
univerzite vo Viedni (dnes Rakúsko).
Na ideové formovanie jeho osobnosti pôsobili najmä osvietenecké prúdy viedenského centra,
kde sa stal oddaným stúpencom jozefínskych reforiem a už ako mladý študent bol propagátorom
národnobuditeľských snáh slovenského národa. Zaradil sa medzi vzdelanostnú elitu. Ovládal
viacero cudzích jazykov, mal rozsiahle znalosti zo všeobecných dejín, ekonomiky, medicíny,
prírodných vied, estetiky, hudby a politiky.
V bratislavskom generálnom seminári, kde Anton Bernolák v roku 1787 ukončil štúdiá, založil
Spolok na pestovanie slovenského jazyka a študoval aj dejiny slovanských rečí. Už v roku 1787
vydal v latinčine návod k slovenskému pravopisu Filologicko-kritická rozprava o slovanských
písmenách. Držal sa zásady, že slovenská spisovná reč musí vychádzať z jazyka a výslovnosti ľudu a
za základ prijal západoslovenské nárečie s niektorými stredoslovenskými prvkami. Vychádzal zo
živého úzusu vzdelancov, za prvoradú pokladal výslovnosť, o ktorú sa mal opierať pravopis.
Odstránil rozdiel medzi i-y, nechal iba i. Dôsledne označoval mäkkosť spoluhlások ď,ť,ň,ľ, ktoré sa u
neho vyskytujú v takom rozsahu, ako v stredoslovenskej slovenčine. Zaviedol spoluhláskovú
skupinu šč, šče.
Svoj návrh podoprel v roku 1790 vydaním obšírnej Slovenskej gramatiky (Grammatica Slavica),
ktorá sa stala prvou gramatickou normou jeho spisovnej slovenčiny. O rok neskôr (1791) vydal
príručku o tvorení slov Etymológia slovenských slov (Etymologia vocum Slavicarum). Kodifikáciu
spisovnej slovenčiny dovŕšil veľkým päťzväzkovým slovníkovým dielom Slovár slovenskí, česko-
laťinsko-ňemecko- uherskí, no jeho vydania sa nedožil. Slovník vyšiel v rokoch 1825-1827 v Budíne
(dnes maďarská Budapešť) zásluhou Juraja Palkoviča. Toto najväčšie Bernolákovo dielo je
významné najmä svojím synonymickým a frazeologickým materiálom a ako svedok hodnotenia
vtedajšej kultúrnej slovnej zásoby.
Rozsahom a historickým zameraním svojho diela patrí Anton Bernolák k najvýznamnejším
osobnostiam slovenského osvietenstva. Aj keď sa bernolákovčina nestala celonárodným
spisovným jazykom, zohrala v histórii slovenského národa významnú úlohu, zvýraznila myšlienku
svojbytnosti slovenskej národnosti a stala sa zjednocovacou základňou bernolákovcov. Opieralo sa
o ňu slovenské národné obrodenecké hnutie. Úzko s ňou súviselo založenie Slovenského učeného
tovarišstva v roku 1792, ktorého ústrednou postavou bol práve Anton Bernolák. Bol to vlastne prvý
celoslovenský kultúrny národný spolok, sídlil v Trnave a plnil aj funkciu vydavateľstva.
Bernolákovčinou písal aj Juraj Fándly a neskoršie Ján Hollý, ktorého poéziou vrcholila Bernolákova
škola.
Bernoláka v roku 1787 vysvätili v Trnave za kňaza a do roku 1791 pôsobil ako kaplán v obci Čeklís
(dnes Bernolákovo). Do roku 1797 bol kancelárom a tajomníkom arcibiskupskej vikariátnej
kancelárie v Trnave, archivárom, cenzorom kníh a prísažným notárom ústrednej cirkevnej stolice.
Od roku 1797 bol farárom a zároveň dekanom novozámockého okresu, správcom hlavnej mestskej
školy a učiteľom náboženstva v Nových Zámkoch. Tu podľahol srdcovej slabosti a zomrel 15.
januára 1813 vo veku 50 rokov.
Knižnica prof. Štefana Pasiara v Hnúšti
