Hnúšťu oslobodil 104. strelecký zbor generála Petrušovského z 27. armády, ktorej velil generálplukovník Tromifenko, ktorý bojoval v rámci 2. ukrajinského frontu maršala Malinovského. Naši občania všemožne pomáhali osloboditeľom. Upozorňovali ich na opevnenia fašistov nad Hačavou. Tu front na čas zastal. Nemci z mínometov ostreľovali Hnúšťu a nedali pokojne spávať ľuďom až do 28. 1. 1945.
Hnúšťa bola teda oslobodená slávnou Červenou a Rumunskou armádou v ranných hodinách dňa 23. januára 1945.
Primátor mesta Martin Pliešovský sa prítomným prihovoril básňou:
"Nesmrteľný kameň hrdo hľadí pred seba.
Dali ho sem, lebo zabudnúť sa nesmie
na tých, čo kameň nemajú, aj keď by im ho bolo treba,
no toľko takých kameňov snáď na Zemi ani nie je.
Nie sú ani telá, len spomienky a bolesť
a prežité peklo ako suchá ratolesť.
Jedno zlo sa dorazilo miliónmi mŕtvych.
Ale, asi nesmrteľné, s inou tvárou opäť prišlo.
Ako by tu stále bolo nekonečno hlúpych,
čo len chcú, aby opäť svetom si smelo len tak išlo.
Roky pribúdali, zlo tu bolo, no práve vtedy to ukrutne prehnalo.
Šesť liet útrap, hrôz a miliónov mien či čísel v dušiprelievaní
stratených, ktorých zlo do náručia smrti hnalo,
bo spĺňalo len jeho sluhom tie stohy obludných prianí.
A čo boli vlastne duše? Len zhluky čísel?
Či už ani to nie? Len kusy bezcenného priestoru?
A snáď ich telá neboli, čo umierali v muke,
ako malí herci v scenári nekonečného hororu?
Azda jedna duša býva lepšia ako iná?
Azda len jeden typ duší mal právo žiť na svete?
Azda na smrť mal ísť ten, kto životom kríva?
Kto, preboha, rozmýšľal o nadradenosti vete?
To tak jednoducho čísi prst len tak si ukázal?
A ďalší rozhodoval, kto bude žiť?
Šmahom pera ktosi iným existovať zakázal,
pár slovami rozkázal, koho k smrti treba ubiť.
Nebolo možné vzdať sa, bo biela vlajka krvou sa sfarbila.
Snáď len smrť v boji a či smrť, nebolo nič iné.
V otroctve sa so smrťou tiež postava bila.
Takže len smrť a či víťazstvo, no nebolo nič iné.
Táto vojna s číslom 2 hrdo sa pýši.
Aj číslo 1 bolo, no nik sa vtedy nepoučil.
V tej dvojke počet krutostí ukrutne sa zvýšil.
Zísť na dno ľudstva niekto sa zaručil. Na dno ľudstva...
Táto krutá história mala dobrý koniec.
Vďaka všetkým padlým máme stále tú česť
na všetky tie kamene položiť veniec.
Vďaka všetkým padlým máme stále tú česť
na všetky tie kamene položiť veniec.
Pri pamätníku, tom nesmrteľnom kameni, potichu tu stojím.
Tie rady mŕtvych duší nejdú len tak prečítať.
Už teraz sa o dobe tej inakšie vraví, a ja sa bojím,
aké „správne“ vedomosti sa budú neznalým podávať.
Ktovie, či po dušiach neznámych už teraz nechcene nechodíme.
Vedzme, že tí všetci sa za slobodu a mier museli obetovať.
A nám ostáva len veriť, že čosi podobné sami sebe nespravíme, preto si do sŕdc vryme slovo: „Nezabudnime“!"
